ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hasnú na západe zore, tmí sa v tichočujnej hore, švihlé jedle vedľa seba pnú sa vozvysok do neba, a medzi jedľami tými, v pustostrašných prázdninách, po vyschnutých haluzinách visia staré pavučiny; z ďalekých hornatých strán začuť temný škrekot vrán; vetrom pohýbané hory šumia sťa luny na mori. Všade hora, tma a tma, nevie kam sa pustiť má: ej Ivane, Ivane! Čo sa len s tebou stane? Tu v tej noci, tajno kdesi zapadly ťa tmavé lesy. Výnde na strom na vysoký, hľadí ponad les široký, a vyzerá dookola, hvízda: Hybaj, hybaj! Volá, a načúva a vyčkáva, či sa ozve dáka vrava, či zacengá statok v dúbravine, či zablisne ohník na doline? Nikde nič! Nik sa neohláša, len čo vetor šumot hôr zanáša. Ej zle mu je, trudno mu je, všeliako rozmyšluje, a v tom — zazre svetlo v údolí hornatom. Z výšky stromu v dol sa pustí, stúpä cez les tmavohustý, stúpä cez miesto neisté, pomedzi rážďa, vývraty, mochovité shnité kláty a močiare šivaristé. Ide samučičký sám, už je blízko, už je tam, vidí domček, svetlo v ňom, obločkom pozerá doň. Kto tam býva? Ach beda! jedna stryga škaredá, čary mieša pri ohníku, a jej starý na múriku drichne, chrápe vyvalený dennou prácou unavený; a jedna devečka krásna snuje pradzu zamyslená na motovidlo z vretena, a číta si šepky pásma. Čo tu robiť? Či ta ísť do tej chyže, či neísť? Do tej chyže medzi tých? — Už len ide — hrom do ních! „Dobrý večer, stará mama! Prenocujte ma do rána.“ „Odkiaľ, odkiaľ nevídaný ty prichádzaš v tieto strany? Môžeš u mňa prenocovať, jak chceš i do služby stať.“ A ten povie osmelený: „Dobre, dobre, stará mať! Ale dneská unavený rád by som už išiel spať!“ Chrápe, odfukuje starý, a tá stryga ďalej čarí. Na ohníku trieska, blčí, plamenistou vatrou žiari; a tá krásna deva mlčí, tajno pozerá do tvári neznámemu šuhajovi, tomu nášmu Ivankovi. On už spí, a o nej sníva, a ona sa naňho díva. Svitá — a od rannej zory pozlátené stoja hory. Povie stryga Ivanovi: „Keď si do práce hotový, vidíš, na tamtie lúčiny nasaď stromkov ovocných, a zajtrá mi, hľaďže, z ních sem donesieš ovociny!“ A s tým Ivan preč odíde; jako na lúčinu príde, sadne si a rozmyšluje: jako by to mohlo byť? Už poludnie sa sbližuje, a nevie si poradiť, utrápený sedí, a do zeme hľadí. Príde tá devečka k nemu, a veselá tak povie mu: „Nuž, jakože šuhaj mladý, nevieš sadiť pekné sady? a sa ti poprijímaly, a kvitne ti už dakoľko? Tu máš, obed ti poslali, a už sa len netráp toľko!“ V tom čarovným tá dievčina zem pošibká prútikom: i hneď rastie, kvitne strom, a dozrieva ovocina. Povie Ivan zadivený: „Odkiaľ si ty? Povedz že mi? Jak ti meno, moja milá?“ „Ja som z ďalekej krajiny, moje meno je Ľudmila.“ V tom sa ztratí do sihliny. Ježibaba namrzená, že tá práca dokončená, povie v hneve Ivanovi: „No keď si už s tou hotový, teraz choď na dúbravinu, vykolčuj tam tú chrastinu, a zasaď tam vinný kmen; a zajtrá už z neho z toho kmena vínneho prinesieš mi hrozna sem!“ Ivan ide, príde ta, chrasť obzerá sem a ta, pochybuje, hlavou krúti, nemá vôle, nemá chuti, nač by sa i chystal k tomu, čo vykonať nemožno mu; a len čaká a čaká, či mu príde pomoc dáka? Či zas príde tá dievčina? Tak si v mysli pripomína. Dobre, dobre, lebo nebars, kam si, tam si, dievča tu zas: „Pán Boh daj nám, čo nemáme! Máš už hrozna starej mame? Nuž čože je, jako že je?“ Ivan málo sa usmeje: „Jako že by bolo, jako — nuž nijako, nijako.“ V tom Ľudmilka tým prútikom pošibe tie chrastiny, ihneď sa so zrelým hroznom premenily v kmeň vínnny. A ztratila sa potom medzi lesom, medzi pňom. Ježibaba vrtí hlavou nad tou vykonanou spravou: „Ej Ivane, Ivane! Ešte raz ja zkúsim teba: vidíš, skaly tam v tej stráne; zajtrá múka z nich byť musí, a z nej donesieš mi chleba, lebo ináč ztratený si!“ Ivan povie: „Čože robiť? už je darmo, keď musí byť!“ Ide, ide ku skalinám, ku skalinám, ku výšinám: „Ej skaliny, skaliny! pekné ste vy strminy! Do neba sa vypínate, ponad lesy sa dívate; mne vydaný taký rozkaz, bych napiekol chleba z vás. Jak to dakto vykoná, nuž vykoná to ona.“ Príde na to Ludmila: „Pán Boh daj nám, čo nám treba.“ „Ej daj, pane Bože, daj! moja dievka spanilá!“ „Nuž — jakože, máme chleba?“ „To vykoná, moja vďačná, iba tvoja moc zázračná!“ — Ale krásny je ten kraj! — Pozri len na tie doliny! A v tom pošibká skaliny a ztratí sa v tmavý háj. Noc je — v hore ticho, tma: od protivne stryga tá zrutné kladie vatrisko, nad vatriskom visí v dyme, veličizné kotlisko. Starý strygôň drevo nosí, a Ludmilka Ivankovi tíško tichunkými slovy potajomky vraví čosi: „Ty, povedz mi meno tvoje!“ „Ivan! Drahé srdce moje!“ „Jaj Ivanko, zle je s tebou! Ak sa budeš tuná baviť, v tom kotli ťa chcú uvariť. Ujdi! I ja pôjdem s tebou, ak ma naozaj ľúbiš, a to keď mi prisľúbiš, že ma nikdy nezabudneš; — Ivanko a rozumieš?“ — „Oj môj anjel, rajský kvet! Nedám ťa za celý svet! dokiaľ slnce posvieti, budeš v mojej pamäti; — a ľúbim ťa vidíš tak, sťa ten hájik hôrny vták.“ Jako povie túto reč, v tom odletia oba preč. „Ej čiže ma v líčko páli! Pozriže, Ivanko, pozri! čo vidíš za nami v diali, či netiahnu dáke hmly?“ „Biely oblak nad horami vidím letieť za nami!“ „Vidíš, vidíš, to je on, ježibabin starý strygôň! Máličko tu postojíme, pomáhať si musíme!“ Udre prútikom na zem: „Vidíš, ja pšeničkou budem a ty budeš pri nej stáť; keď doletí starý sem a bude sa dozvedať, hľaď múdre odpovedať.“ Letí, letí, oblak letí, víchor chyce prach a smeti, a v oblaku strygôň ten už sa približuje sem: „Hej ty! Čo žneš tu pšeničku, nevidel si tu paničku s jedným mladým šuhajom nedávno utekať zťato, týmto poľom, týmto krajom?“ „Veru nie, môj starý tato! Ale vtedy dvaja utekali, keď túto pšeničku siali; — pravda, od tej príhody mnoho ušlo už vody.“ Strygôň hlavou pokrútil, nazpät domov sa skrútil. „Veru skoro! Stryga povie: „Kdeže sú tí?“ Strygôň: „Kto vie? Nebolo jich nikde vídať, len jednoho pšenicu žať.“ „Nuž veď to boli oni! ty trup sprostý, naničhodný! Mal si z tej pšenice sem doniesť aspoň klások len. Pakuješ sa hneď za nimi pochytať tie kadečiny!“ „Ej čiže ma v líčko páli! Pozri len, Ivanko, pozri! Čo vidíš za nami v diali, či netiahnu dáke hmly?“ „Čierny oblak nad horami vidím letieť za nami!“ „Vidíš, vidíš to je on, ježibabin starý strygôň! Máličko postojíme, pomáhať si musíme!“ Udre prútikom na zem: „Ja kapličkou sa stanem, a ty pustovníčkom budeš, ty sa budeš modliť, vieš! Keď doletí starý sem a bude sa dozvedať, hľaď múdre odpovedať!“ Letí, letí oblak letí, mračná tiahnu ponad svety, a v oblaku strygôň ten už sa približuje sem: „Hej, ty mníško v tej kapličke! Povedzže mi o paničke, ktorá išla so šuhajom v tieto strany, týmto hájom; nevieš mi povedať dáko?“ „Veru nie môj drahý sváko! Ale jak šli zťato kedy, nuž vám museli isť vtedy, keď stavali tento chrámik, to už nepamätá nik! Strygôň hlavou pokrútil, nazpät domov sa skrútil. Ježibaba zkríkne naň: „Ó ty hlúpy starigáň! Zase len prichádzaš sám! Či si jich doviesť nevedel? Kde si toľké časy sedel? „Ja som nevidel žiadneho, iba u jednej kapličky jako sa modlil z knižtičky pustovníčka kľačiaceho.“ „Veď to bol on — mals’ ho pojať! z dášku aspoň šindelík vziať!“ V tom sa schytí ako divá, letí sťa strela ohnivá. „Ej, čiže ma v líčko páli! Pozriže Ivanko, pozri! Čo sa to za nami valí, či nevidíš dáke hmly?“ „Ohnivý nad horami tiahne oblak nad nami!“ Ľudmilka na to odvetí: „To už ona sama letí! Máličko postojíme, pomáhať si musíme.“ Udre prútikom na zem: „Ja kačičkou sa stanem, a ty budeš jazerom, ja sa budem kúpať v ňom; keď doletí stará sem, ja sa shovárať budem; lebo taká stryga stará všeliako sa pretvára, a chytro by nezkúsený do rúk padnul takej ženy.“ Letí, letí, oblak letí ohňom páli ponad svety, a v oblaku stryga stará letí, letí už k jazeru, jasné strely doňho šmára: nebude už dobre veru! Dolu letí nad vodičku a chce schytiť tú kačičku. Ale čo raz za ňou schváti, vždy sa jej pod vodou ztratí; prekáraná nasrdí sa, z oblaku na zem pustí sa, a tam chodí dookola, na kačičku takto volá: „Poď kačička, sem ku kraju, tiché lunky tu šoptajú; kač kač kač kač, poďže sem! Tu ti bude tak milo!“ „Ach veru ja neidem, lebo by ma spálilo! Darmo budeš ma vyčkávať, vábiť, prosiť, privolávať; nedostaneš mňa ty už; vráť sa domov jak tvoj muž!“ Povie baba nahnevaná: „Zaklínam ťa, Ľudmila! abys nikdy s ním nežila, a doňho zamilovaná, navždy za ním túžila; a — v lipu sa premenila! „A tebe, Ivane! nech sa ti tak stane: keď ťa ženská poľúbi, zabudnúť máš všetky sľuby zabudnúť máš na Ľudmilu vtedy, žes’ ju poznal — miloval dakedy!“ V tom sa ohňom zanieti a v oblaku odletí. Z kačky Ľudmila sa stala, a z jazera stal sa Ivan: „Čože bys’ ty poviedala, mali by sme teraz ísť kam?“ Ľudmila na to odpovie: kam by ísť mali, že nevie. „Čo urobíme? — Ja znám! Pojdeme my domov k nám!“ A v tom sa mu k plecu skloní, tá osudná kliatby dcéra, smutná mu na tvár pozerá, slza z očka jej vyroní. Ivan na ňu ustrnutý, nešťastia tušením hnutý, hľadí okom skúmavým, čo ona znamená s tým? Slnce zašlo — zhasly zore, a v zahrade pri palote stojí Ivan o samote s Ľudmilkou v tichom shovore: „Tu, Ľudmilka moja duša, máš sa trochu pobaviť, kým to zvie moja mamuša, že ťa jej chcem predstaviť; lebo to musíš znať, že kráľovná moja mať.“ Jako povie túto reč, v tom odíde od nej preč. Ona samotná tam stojí v úzkostlivom nepokoji, o tej kliatbe rozmyšľuje, ukrutečne ho miluje, vyzerá, či už prichodí, z umu dáko jej neschodí. Palota sa ligoce, svetlo sa v nej mihoce; že sa vrátil domov pán, veliká radosť je tam. Matka syna poľúbi, hneď zabudnul na sľuby. Žalostne zkríkla Ľudmila: Ach! Tá kliatba sa splnila! I hneď lipa utešená zrástla pri jeho palote, tam, kde stála o samote do Ivanka zaľúbená. Neraz Ivan hľadí zamyslený na tú lipu krásnu, vysokú, jak sa vinie k jeho obloku, nevie si vysvetliť v podivení: jak tá lipa, keď vetrík podúva, v roztúženom šumí šepote, neraz v noci tam o samote, kliatbu tušiac, skúmavo načúva.