SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jefta

Jefta sberá sa do vojny: „Bože! Zviťazím-li,“ vetí: „Dám ti v obeť to, čo prvé z domu výnde mi v ústrety.“ Boh vyslyšal ten sľub daný, dal mu sily, šťastie, slávu, nepriateľa udatnosťou, hrdinský potrel na hlavu. Sťa víťaz vracia sa domov, povesť o ňom sa rozletí, jediná dcéra s plesaním aj hľa, beží mu v ústrety. Oblapí ho kolo hrdla, a pozerá mu do tvári: „Ó vitaj, môj dobrý otec!“ radosťou jej oko žiari. Lež ten zblädne ako stena: „Ach, moja dcéruška milá!“ Vzdýchne, ku nej sa nakloní, veľmi si ma zarmútila! „Prečo? Ó trnie mi duša! Povedz, povedz mi príčinu!“ „Nutno mi splniť sľub daný, v obeť dať ťa Hospodinu!“ V obeť? Ach beda prebeda! teda prepusť ma v pokore, oplakať môj stav panenský, s mojimi družkami v hore!“ Jefta slovo si vymieňa, dcéru Bohu obetuje, plameň plápolá do neba a ľud na to sa čuduje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama