Ballady a povesti

Gašpar Seredy na zámku „Makovica“ zvanom, pije víno so susedom Rákócy Ivanom. Rákócy naňho žartovne upre oko svoje: „No, šestnásť tisíc dukátov, dám za panstvo tvoje!“ A Seredy unáhleno povie okamžite: „Dobre! Lež z jedneho roku musejú byť bité.“ „Slovo pán!“ Rákócy zvolá, chytro hore vstane, náhle uchopí mu ruku, a tľapne do dlane: — „Na takto rok, na tento deň složím ti jich tedy!“ „Dobre, dobre!“ s úsmechom mu odvetí Seredy. Rákócy uradovaný, odjazdil domov preč; lež Seredy zadumil sa oželel svoju reč. * Rok sa míňa pomaličky, deň smluvy nastáva, a Seredy úzkostlivo, trápne ho vyčkáva. Díva sa do dialky z okna zámku vysokého, kam len zasahuje zrakom, to je všetko jeho. Na toto svoje nesmierne panstvo, veľkej ceny, prizerá sa v nepokoji, trudno zamyslený. Na tú cestu od Šáriša zvedavo pozerá: či pán zámku šárišského k nemu už zaberá? * V aksamietovej mentéke, zo striebra gombami, hrdo jazdí si Rákócy sluhmi sprevádzaný. A Seredy, jak to vidí, ten pán „Makovice“, utkve sa mu mihalnica a zbledne mu líce. Pripáše si meč ku boku, šarlátom odetý a vystúpi na paripe hosťovi v ústrety. Za ním početní zbrojnoši ta ho sprevádzajú, neďaleko Bardijova spolu sa potkajú. * Sídu s koní, — pozdravia sa, v priateľskom objatí, s radosťou povie Rákócy: „Nesiem ti dukáty!“ A Seredy zarazený ako stĺp ostane, ticho, trasavo odvetí: „Musia byť čítané. Ak len jeden bitý bude, nie z roku jedneho, nebude mať naša smluva, záväzku platného.“ Stôl donesú, a Rákócy vysype dukáty, pilne ich ohliada, číta Seredy dojatý. Aj hľa! Vidí že sú všetky a z jedneho roku, blädne, mlčí, zúfanie mu oheň šľahá v oku. Rákócy brať mu ich núka, on len ešte váha, myslí, myslí, vyhnúť tomu, marná jeho snaha. Rozčuleno sa na zámok ešte raz ohliadne, žialom sa mu oko zmračí, mrtvý na zem padne.^[1]