ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Už umrela! Jasný kráľu! Na jejž kráse, spanilosti, oči vašej jasnosti milostne spočívaly. Tak sa stalo, ako predpovedal onen veštec; ďas ho vzal!“ Dvoranín týmito slovy hovorí ku kráľovi. A ten hnevom rozpáli sa, a zúrivo ohlási sa: „Hneď mi ho doveďte sem! Shovárať sa s ním chcem, pri odchode ho lapíte a z obloka shodíte!“ Veštec príde, predstaví sa, kráľ ho zrakom premerá, hrozive naň pozerá: „Tys’ ten veštec?“ pýta sa, „čo pravdu vravieva čistú smrť predpovedúva istú, povedz teda, kedy umrem ja?“ Veštec zbadá, čo je v hre; riekne: „Vaše veličenstvo umre hneď po mojej smrti!“ Kráľ hlavou pokrúti a zavolá strachom jatý: „Sluhovia na stráži! Kto sa opováži dotknúť veštca, bude sťatý!“ Veštec hrdo pozre bokom, odchádzajúc voľným krokom.