ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štyria idú na koňoch horami, krajom neznámym a pustým, sem ta blúďa medzi dolinami, medzi lesom tmavohustým. Idú z vojny pobitej, nešťastnej, od nepriateľa stíhaní, pustou cestou, hory divostrašnej, aby neboli poznaní. Keď zastane jeden, stanú všetci, kam ten pohne, všetci za ním, pozor dávajú na jeho reči a nik nesmie merať sa s ním. Seleukus kráľ, prísneho pozoru, zamyslený, nič nevraví, vôkol hľadí v doliny na horu, či sa dakde krčma zjaví? Z údolia dymy hore vstávajú, a v tom údolí vidno dom, v dome tom cudzích vdačne mávajú, statočný človek býva v ňom. Kráľ na koni zastaví sa pred ním, pýta chleba, pýta vody: „Vďačne slúžim — povie — so všetkým, čo len mám z poľnej úrody!“ Pozná kráľa, šťastím zveličený, úctu dokazuje jemu; ten ďalej odchodí posilnený: „S Bohom kráľu!“ riekne k nemu. Kráľom trhne toto prezradenie, podá jemu ruku pravú. Obráti sa k svojím, dá znamenie, tí mu utnú z krku hlavu. Idú zase ďalej voľným krokom, idú mlčiac, zadumení, ďaleko ostáva za nimi dom, dážď šibe do nich studený.