Ballady a povesti

Od dávna povesť letí, že bol raz jeden kráľ, ktorý trom svojím synom túto záveť nechal: „Ten, ktorý z vás bude mať najschopnejšiu hlavu, nech prevezme moju moc a krajiny správu!“ Umrel, — ako rieknul to, ale medzi tými každý chcel byť múdrejší a správcom krajiny. Lež povie ten najstarší: „Viete, bratia moji, dáme sa vyzkúsiť v tom, budeme v pokoji.“ Nech cudzí kráľ rozhodne, keď to povieme mu; dobre! rieknu tí dvaja, poďme tedy k nemu! * Idú cez jednu lúku trávnistú, zelenú, nájdu tam na pár krokov trávu pomiesenú. Na tej tráve sila múch sedí utíšená; pýta sa najstarší z nich: „no, čo to znamená?“ Najmladší ohlási sa: „To ťava ležala, na tej strane opreté bremä s cukrom mala.“ „Dobre!“ riekne prostredný, „lež tráva spasená, tam hľa! na jednej strane; no, čo to znamená?“ Ostro na svojích bratov pozerá do kola: „Viete, lebo na jedno oko slepá bola.“ * Idú ďalej, putujúc prídu ku kráľovi; „vitajte, oj vitajte!“ milo jich osloví. Povedia mu hneď a hneď, prečo prišli k nemu, vyzkúsiť jich v múdrosti, sveria tú vec jemu. Ten odíde od nich preč; za dvermi v tajnosti počúva, čo si budú vraveť v spoločnosti. Obedujú pri stole, najmladší rozpráva: „Tento tu chlieb miesila osoba chorlavá.“ Povie na to prostredný: „To je všetko málo, toto kozľa, čo tuná jieme, — suku ssalo.“ A ten tretí, najstarší povie jim medzi tým: „Tento kráľ je sedliacky a nie kráľovský syn.“ * Ako ten to počuje za tými dverami, hneď dá tú vec vyšetriť, veľmi nahnevaný. I vyzvie sa o tom tak: tá, čo chlieb miesila, v skutku bola chorľavá, chýbäla jej sila. Pastier povie spýtaný: „Veru tak sa stalo, zdochla koza, — z potreby kozľa suku ssalo.“ Kráľovná mu vyjaví zahanbenou tvárou: „Otec bol bez dediča, ty si syn kuchárov.“ * I hneď priletí ku ním hnevom rozpálený: „Odkiaľ viete, že som ja sedliak — povedzte mi!“ „Odtiaľ viem!“ ten najstarší povie mu pospolu: „Neprišiel s’ obedovať medzi nás ku stolu.“ „Ty máš otcov nástupca byť, krajinou vládnuť; bo vieš srdca ľudského, tajnosti vyhádnuť!“