ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tej starej väži Nemeckej Ľupče, čoby jakživ neveril nik, od viac sto rokov až podnes trvá jeden kostlivec — pokútnik. Trvá až po dnes — a shniť nemôže, vždy len jednaký ostáva, ľud od pradedov túto zdedenú poviestku o ňom rozpráva: Za dávnych časov jakýsi Hano, čo tam v tom meste prebýval, straniva jednej roli pravotu bol si pred súdom odbýval. Roľa tá cudzia, nie jeho bola, no on čo svoju chcel ju mať, i odhodlal sa na to, že ona je jeho vlastná, prisahať. Súd mu konečne na jeho reči prísahu složiť povolil, ale ten Hano, keď mal prisahať, takýto podvod urobil: Nabral si prsti zo zeme vlastnej do čižiem, i obul si jich, a potom takú prísahu složil, stojac na roli cudzej v nich: „Prisahám tuná, na ktorej stojím, že je to moja vlastná zem, a jestli by som krivo prisahal, nech nikdy v hrobe nezhnijem.“ Jako prisahal, tak sa mu stalo, bo zhniť nemôže nijako, trvá vo väži, v celku sa drží z rokov na roky jednako. Až po dnes ešte tam sa potĺka medzi tej väže múrami, ta chodievajú s velikou hrôzou naň sa podívať neznámi. Smelí mládenci a tovaryšia, keď sa po krčmách napijú, stávky si robia, sem tam ho vláča a vysmievajú — a bijú. ^[2]