ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Choďte synkovia do sveta! Už dozrely vaše letá; lebo kto sveta nezkúsi, trpkosť krivdy neokúsi, ten ver synáčkovia moji, nevie nič, — a nič nestojí! Choďte! A radi sa majte! vospolok si pomáhajte, buďte prajní, snášanliví, tak budete vždy šťastliví; vedzte! Práca spravodlivá vždycky požehnaná býva. Tak k dvom synom mať rozpráva, ktorých do sveta vypráva. No dobre sa tuná majte, a na nás nezabúdajte! Takto matke povedajú, a von, z domu vychádzajú. Idú, idú, dial a ďalej, zastanú po chviľke malej, obozre sa mladší brat, ešte na dom sa podíva, matke klobúčkom pokýva: S Bohom! S Bohom! Drahá mať! Noc je, — starší prehovorí: ďaleko tiahnu sa hory, tu budeme nocovať; a ja nakrešem ohníka, a ty dáš z tvojho chlebíka, a potom pôjdeme spať. Tichý ohník vyblkuje, stromy vo tmách ožiaruje, až pútnici donuvaní usnú pri ňom zadriemaní. Nemá kto položiť naň, blädne zanehaný sám, kedytedy ešte praskne, zadymí sa, a vyhasne. Už je ráno, ráničko, už vychodí slniečko, osvecuje vrchy skál, a ti stanú, idú dial, idú, idú celým dňom, až slniečko za lesom zmizne, a nastane čas temnotichej noci zas. Pri ohniku sedia si, a tak jak prv jedia si. Podvečer dňa tretieho minul sa chlieb mladšieho. Ako idú v štvrtý deň, povie Janík mladší brat: Braček môj! Ja nevládzem, mohli by sme si postáť. Pýta si kúštik chlebíka od staršieho bratíka. Starší Jurko, čo sa zovie: Tebä mať rada má, povie, vždy ťa laská, a zovie ťa: Janík drahý, moje dieťa! Keď si lačný, keď ti treba, nech ti ona podá chleba! A s tým zohne sa ku zemi, a odtrhne zelinu: Tu je! Zvolá prekvapený, našiel som strydžiu bylinu, o ktorej ľud hovorí, že tu v skalách tejto hory voľakde skryté poklady ten uvidí, bude mať, čo si oči s ňou pohladí. — Teraz ti chcem poviedať: Dám ti chleba, ale vieš; ak si oči s ňou potreš; budeme bohatí, i ja i ty. — Idú ďalej horami, Janík zvolá: „Tmí sa mi! — Černie ako stín, poklady nevidím, — slepnem, — padám, — svetla už nič nebadám, — ach! Beda mne! Jaj Bože! Kto mi teraz pomôže?“ S plačom skríkne na brata: „To bola zelina jedovatá!“ „Neboj nič! — Buď trpezlivý! Istotne stanú sa divy; tamto ku tej káplici chodievajú pútnici, zavediem ťa, tam budeš stáť, almužnu si od nich pýtať, nadávajú ti chleba, i peniažkov čo treba“. — Lež nebola to káplica, ale bola šibenica. — Sedí, čaká, pýta, prosí, či kto pôjde, dá mu čosi, Ale tade nejde nik, samučký sedí Janík, od zármutku taký je, ani nevie či žije; ach! Tá jeho dušička taká je v ňom maličká. — Noc je tichá, noc je tmavá, vietor horou pošuškáva, a z ďalekej sveta strany priletia traja havrany, a chriplavo zakŕkajú, na šibeň si posadajú, a čo ktorý počul kde na tom širokom svete, medzi sebou rozprávajú. Prvý povie: viem krajinu, v nej od smädu ľudia hynú, na západ sa ku nej ide, konečne sa k hore príde, pod tou horou dedina, a v tej hore skalina, u spodku tej skaliny schované sú bystriny. Druhý povie: viem v nemoci dcéru z rodu kráľovského, pohlädu veľmi pekného, trápi sa vo dne i v noci; už ju mnohí liečili, predsa neuzdravili. Uzdraví ju len taký čo bude mať božské znaky, z nebeskej božej rosičky čo bude mať slzičky. Kde tá dcéra v nemoci, ide sa ku polnoci! A ja tretí, poviem veci, čo sa zadivíte všetci, utajené svetu tomuto: Taká rosa napadne v noc túto, prezre slepý, keď si oči s tou rosou pomočí. Nespí slepý, — dobre čuje, a v mysli sa potešuje, len ráno skorej vyčkáva, ustavične kolo seba trávu pohladkáva, — či tá z vysokého neba už napadla rosička? Či je mokrá trávička? — Drobná rosa z neba padá, na zelenú trávu sadá, slepý oči si potiera, srdce nádejou udiera, trasie sa, bojí sa, — nádejou kojí sa, — div na dive! Čo sa stane? Zrak dostane. — Aj! Vidí na nebi zore, padne na zem v pokore, bohu srdečne ďakuje, nevýslovné sa raduje, prvšou slzou hlädi hore. — Zájde do suchej krajiny, prúd vypustí z pod skaliny; — a kráľovi sa predstaví, jeho dcerušku uzdraví, — ide v duchu pokornom domov obdarovaný, chýr rozletí sa o ňom na všetky sveta strany. Čas sa míňa, rok sa kráti, Juro tiež sa domov vráti otrhaný, ošklbaný, zlým svedomím naháňaný; — veľmi na tom sa diví, že brat jeho šťastlivý, a že celkom vidí tak, ako pred tým, kým mal zrak. — Závistlive, nemilo k sebe prehovorí: Keď sa tomu podarilo, idem ešte do tej hory, oči si zelinou potrem, budem bohatý čo ten. I príde ta, a v úbočí potre si zelinou oči, pomaličky slepne — tratí sa vo tme, — trnie zostrašený, — nepokojne vyčkáva: či už ten čas nastáva, kedy vidí poklad v zemi? — Priletia v noci havrany od ďalekej sveta strany, a chriplavo zakŕkajú, na šibeň si posedajú, a čo ktorý počul v svete, medzi sebou rozprávajú. Prvý povie: A už viete? už tú skalu odvalili, ľudia vody sa dožili; — druhý: I tú dcéru vyliečili, ktorej už na úmor šili. — A ten tretí takto vetí: Ale súdruhovia moji, keď sme vždy len sami svoji, kto to mohol vyzvedieť? Ba, — či tu dakoho niet? Nože ticho! V tamtej húšti, odkiaľ ten vietor podúva, počujete? Ako šuští, či nás ozaj dakto nenačúva? Ako to zvedely, preč odletely. Vietor veje, podúva, a ten slepý načúva, či mu ide pomoc dáka, v nádeji so strachom čaká, nikde nič — len noc hluchá po nejž kvílny vietor dúcha; hora hučí rozlunená, a ten stojí — ako stena.