ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noc je, — ruka na hodinách jedenástu ukazuje, ľudia spia v tvrdých snách, dažde šibú, víchor duje, a blíska sa krížom krážom, temno hučí v dialke hrom. Čo to? Dakto sa dobíja, či to ten víchor zavýja, či zlodej búcha neznámy, či ma to len sluch mámi: Chodí popod obloky, voľáky chlap vysoký, a prosí a volá, a len chodí do okola. „Hej ty! Kto si, čej pomoci hladáš, v tejto strašnej noci?“ „Ó mať moja — aká noc! Ach prosím vás o pomoc; otvorte, pusťte ma dnuká, srdce vo mne puká! Z vojny chorý sa navraciam, otvorte mi, umrem priam!“ I zapáli sviecu mať, koho vidí pred sebou stáť, vojaka blädého ako stena, hľadí naňho predesená. „Syn môj, moje dieťa! dávno, jak si šiel do sveta, spočítať bych nevedela koľkoráz som na teba myslela! Ach! Môj drahý syn, sadni si, odpočiň, cestou unavený, akýs’ ubiedený! Čo ti chybí, čo ti chybovalo? Ako sa ti vodievalo? „Zle i dobre, — ako každému človeku zemskému: mať moja milovaná chodte pre kňaza; môjmu žitiu hrozí zkaza, ja nedožijem do rána!“ Ide po kňaza zľakaná, bleskom búrky sprevádzaná, klope, volá, zo sna budí, nik sa neohláša, potom kňaz sa prebudí: „Kto to?“ hlas sa zanáša. „Ja to, prosím v pokore, Milosťpane, staňte hore! Syn môj umiera, žiada zpoveď svätú, nebude do rána žiť, poďte potešiť, jeho dušu smútkom jatú!“ A kňaz zavolá nahlas: „Noc je odpočinku čas! kto chce mojej pomoci, príde vo dne nie v noci!“ Utrápená nazad ide, ale ako domov príde, zdesí sa duch chorého, keď nezazre kňaza čakaného. „Ach mať moja, mať moja! v duši nemám pokoja, a len slová Božie bôle moje ukoja; choďte prosiť ešte raz, kým je čas!“ Ide zas. — Ako príde ta klope, volá u obloka: „Odpusťte, velebný pane, že vás prosba môjho syna nepokojiť neprestane; poďte! Smilujte sa, smilujú sa i nebesá. A kňaz spurno sa ohlási: „Ženo! A si tuná zasi! Choď domov, ti povedám, hneď za rána prídem k vám!“ Ako čuje tento hlas domov postupuje zas. I hneď, čo do chyže vkročí, chorému sa zmračia oči: „Nuž nič? Prosím vás, poslední raz, už ma trasie smrtný mráz, blíži sa mi smrť ku tvári, uduste mi v duši sváry, choďte ešte raz pre kňaza, nastáva mi zkaza!“ Mať ešte raz sviecu zažne, ide, kňaza prosí snažne, v hroznom citov svíjaní, kňaz skočí nahnevaný: „Keď ma to už po tretí raz nepokojí vo spaní!“ „Pokoj! Pane milostivý, prosím vás, pre Krista Pána, poďte, syn môj nedúživý nedožije do rána.“ „Dosť!“ zahodí oblek na seba, tichý dáždik prší z neba, búrka hromu utichuje, voľný vetríček len duje, a kňaz ide ulicami lampášikom sprevádzaný: príde k domu nemocného, z dverí pohliadne na neho: „Ženo! Či to tamto ten, čo sedí za stolom hen, že do rána nedožije, tomu smrti hodina bije, k takému kňaz v noci príde?“ Pläsne dvermi — a odíde. Umrel, — noc je hrozná, strašná, dujú vetry búrlivé, husté tiahajú sa mračná, a z nich duchy pomstivé, čudno sa vyšklebujú, dažde šibú do steny, psi štekajú spluštení, do kútov sa zpätkujú. Kňaz sa zbudí, zdvihne hlavu, a načúva tieto zvuky, pištol vezme do ruky, vynde vonka, hľadí do okola, zazre v kúte bielu postavu: „Kto si? Strieľam!“ — zavolá. „Nestrieľaj! — Strelíš daromne! Mňa sa netkne guľa tvoja, ja som z tohto sveta nie, inam patrí bytnosť moja! „Čo chceš? Tajný úkaz noci? Akej hľadáš pomoci?“ „Nemám pokoja v hrobe! A ďalej sa nesmieš dozvedať, na toho sa dívaš v tejto dobe, ktorého si nechcel zpovedať. Žiadam ťa, kňaz, zpovedaj ma teraz!“ Kňaza šibne mráz. Zavolá do chyže umrlého, sviecu odvracia od tvári jeho, umrlý klakne si ku stolu: „Polnoc blízko, zpovedaj ma pospolu!“ Kňaz pristúpi plachým krokom, reč mu stáva, dúšku nemá, hľadí z boku hrúzoplným okom umrlému na temä. Svieca horí zle a tmavo, steny blednú v pravo, v ľavo, polnočnia sa blíži hodina, hasne bľadý sviece plameň, spoveď sa pomíňa, amen! Ráno je, — vo farskom pitvore žena čaká, a kňaz stane hore: „Čo to? Chcete so mnou byť?“ „Áno! Pohreb oznámiť; môj syn tejto noci umrel v náhlej nemoci; ach! A tak si kňaza žiadal, aby sa ozpovedal.“ I diví sa kňaz nad tým, že sa mu snívalo s ním, bo nebol nik uňho v noci žiadať jeho pomoci, ani on nebol z domu von. Ustrnutý myslí si: či duch na ducha pôsobí, keď sú vzdialené osoby? Divný, to sen dákysi!