ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kambyses, kráľ dumný víno pije, prísny, pohľadu tmavého. „Nepekne to, kto nemierne žije,“ povie mu miláček jeho. „Zkúsiš!“ kráľ odpovie chladnou rečou, dovedieš mi tvojho syna! Ako rozumiem zachádzať s vecou, keď sa podnapijem vína. „Tu je!“ vzdychne; „staň sa vôľa tvoja!“ „Ta ku dverom!“ kráľ zavolá, abys’ vedel ako ruka moja strieľa, keď je dobrá vôľa. „Chlapče! Hore ľavú ruku k hlave! Prestrelím ti srdca stredok! A tvoj otec tu v svojej postave, bude toho skutku svedok.“ I vystrelí — chlapec k zemi letí, kráľ k otcovi ostro rečie: „Pozri ta!“ ach otec v strachu vetí: „Ni Boh neuhodí lepšie!“ Kráľ ešte naň šľahne prísnym okom hrdo odstúpi od neho; otec syna v zármutku hlbokom, tajno oplakal mŕtveho.