Stesky 4

Už nie viac celok, zaokrúhlený sťa vajko — teplý samosvet, bár úzky — sťa klbko — v priamom, milom združení začiatok, stred i konec — sťa sféra, do nejž jadrom zapadla iskierka tvorčej sily a zvrtla ňou, že jak vták prez halúzky sa v brnkot dala v hviezdnych hmlách i vplýva v hudbu točiacich sa kruhov jak jasnozvuký svitu zvonec, čo obrat, znova omladlá, farbistá inak v každej chvíli… nie viac ten súhrn plný, sýty, ach: len zlomky, triesky, čriepky, kúsky sú rozbitého zrkadla, s polonevoľou, s polotúhou čo teraz zbieram, podávam — V tých nezobrazí sa viac celý svet, jak v krištáli lúč rozkrídlenou dúhou, len úsek jeho, krušec náhodilý, i to nie sveta, jak ho v duhu zrieť, keď otvorí sa rána brána: lež toho tam v ubývajúcom svetla úkose, v hustnúcej tôni večera, jak stromom podťatým sa trasie, chýli a od vrcholca počnúc skláňa na lono tmám, zapadá noci do mohyly… A moje srdce, zúčastnené pri tom, slov nenachodiac k ponose, len osŕka sa v odriekaní tichom krvavým zalievajúc citom; a duša moja, biela zástera jak pretiahnutá po rose, tak zaslzená, uplakaná — snáď novým, krajším, večným za úsvitom — kams’ v nekonečno pozerá… ulieta vzdych za vzdychom.