ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smrť v susedstve! — Len nedávno, čo brúsiac po sade ľudskom (jak už v zvyku má sťa kradoš-rubač sliediť po jeho tônistých húšťach, v skupách úprimných, kde dalo by sa pod zuby čo vybrať — tak na úchytky zoťať — odvliecť: už či na novú to posteľ doštenú, na máry sebe pod omäté hnáty, či na plášť šumnej riasy mladistvej na holé plecia, zimou skrehnuté alebo trebárs kolo lysých skraní na venček ozdobný…), len nedávno na sadu toho nižnom okraji, omytom vlnami, čo povalila starenu-vŕbu, trúchlu trúchnením, že táto, sklesnúc v rieky obličaj, jej jasné kadere priam v sivej listvy prúd zmenila, i tiekli za chvíľu šediny — nato, trochu obďaleč len, v útulku tak milom domášnu matičku-lipku zdruzgla rovno v drieku, na jejžto vonných, sladkých prsníkoch stá cucľali si včeliek-detičiek, i s clivým bzukom prchli, sirôtky, v diaľ — zápäť zasa postupujúc obrom a medzitým i vŕštek nejeden spukaný zraziac, smavý žitia klík, na vyšnom konci skrsla, v kvetnici kde vytešených krások združených, z čeliadky ľúbej, šťastnej najkrajšiu zlomila ružu, u korunky práve, na zazorených líčkach-lupienkoch, tak vábne vypuklých, peľ ešte, svit rosičky z očí luny stydlivej, v horúcich perí kalíšku však sľub už lásky v prejave — len odtrhnúť ju, ju s tulipánom, mladým pánom to, zviť v zväzku svadobnom — —: a už je, ľaď, tu prostred záhrady! tu záškodná, nemilosrdná — smrť! Dnes o svitaní, zahrmiac znáhla búrkou, z koreňa dub vytruštila — hlavu dúbravky, rozkonárenú ponad svojeťou sťa šiator bezpečný, sťa tichý krov —: že, ako padal s treskom, stenaním, po základ i môj zatriasol sa úkryt, jak osika sa chveje poteraz… V ňom dokonal druh mojej mladosti, v hrách detstva, v chasy pôtkach súčasník; vrstovník, s ktorým pospolu sme rástli, ni z vŕbäťa kra ten prút u prúta, obidva rovné navlas, za jara tej istej miazgy-túhy, v totožnom nádeje perí, za tým istým vánkom sa skláňajúce jednomyseľne, s tým istým lúčom baviace sa; i bárs potom naše cesty životné sa rozviedli — on šírou šibol hradskou, juž vyšliapalo odpadlíctvo, bo vedúcu k sláve bez zásluhy; kým ja zahnul poľnou cestou ľudovou — vždy milý priateľ predsa, vždy — Ha! nad ním to, stĺpom domu — otcom, manželom — tak nenadále povaleným v hrob, ký usedavý plač sa poozval! ký srdcelomný nárek: — prez parkan prekypel riekou, hučí povedľa, vĺn krvavý kal — do nej tíško vteká sĺz mojich jaroček… Tak ona, hľa, šafári v sade ľudskom, koristí, vo svoju večnú zápač na cintore unáša lúpež: obeť, obratú bez všetkej rozvahy a ľútosti, len z vrtochu — a ani pre zisk nie, lež kvôli plenu, zmaru samému; a protivníka nieto, ktorý hrádzu by položil jej zhube, soka niet, čo pomeral by s ňou sa, úkladnou, niet hájnika, čo postriehol by ju, i ako páše čierny skutok svoj, by na mušku ju vzal — a spustiac kres — blesk! hrom! — sa pomstil na nej, usmrtil ju, smrtivú smrť!… Smrť! Ó, najvalnejšia mohutnosť v svete! — väčšia od sily porodnej, tvorivej; bo na túto vždy ona nasleduje závierkou, dozvukom, koncom, kdežto za sebou počínajúcej nemá onej: len púšť, skazu, rozklad, puch, mlk — Samovládna! len mrkne: jasný blankyt života hneď potiahne sa flórom oblačným; len dýchne: zhasne slnce na popol ni opustený ohník na holi; len drgne oblohu, a sťa ten list na prvý závej vetra v jeseni, padajú hviezdy v bezdno — do podolka jej: samá prvá, lupinka, toť, zem — V tom podolku, v ňom všetko zaniká!… Nuž, kto by smel, kto jej sa postaviť na odpor? porokom kto zavrátiť ju? kto trúfal by si zdolať ju? Nik, nič — I človek, ach, jak trávy stebielko sa pred ňou trasie bázňou večitou… — A preds’ jest čosi mocnejšieho od nej, jest! — trebárs zmysly tými nebadám, však cítim ho: jest, čo sa vymyká z jej kruhu hrozného kous’ ohebnou naveky spružinou; čo úreku jej nepodlieha, samo súc si kúzlom nezrušiteľným; morovému čo jej dychu vzdoruje sťa nadvzdušná tresť všehomíra; ani na dotyk čo nedbá jej, súc hnetom, úrazmi neraniteľné: — túha po živote! Tej neutlmí ona, rozboriac tvar životný: nie kryhou úzkostí, keď o príboji posledných to múk ňou srdce zavalí — nie prsty, nimiž zatláča oči, ani stupajou, jak zasýpanú depce mohylu. Tá, — menujme ju viery výronom či nádeje ju brostom menujme alebo ľnutím lásky teplým —: sťa hlušená vatra šľahá dovysoka spod sudby úderov, čmud u spodku nevrlý, nad ním veselý však plam na krielach voľných… ako zatlčený zdroj preciedza sa ťažkých vo vrstvách, za slzou slza v nepretržitej perlistej šnúre… z hrobu rozpuklín vyzerá klíkmi periec meňavých, na nížin pustú mokraď zohnané cíperie výšin… v pozostalých pamäť jak vlásenie sa zlaté zapletá a prilipnuté na jej pomysly, zmihoce, mizne, kukla zavitá v sieť rozpomienok… takto vystíhajúc za ošarpané zvleky telesné podobu novú, krajšiu, trvalú: až v dychtivej tej snažbe, v horlení tom neústupnom prejdúc rozvoja púť stanovenú, celú závitnicu po zenit šťastne, slávnom na stupni dokonalosti v rána veľkého sviatočnom svetle oblečie si svoj zjav nesmrteľný… Škľabná susedo, či vieš to? Hanb sa! — Darmo obchádzaš ma ľstivou šelmou… Ha! čo som to riekol? kej nadutosti ľudskej rúhavý to výbuch tryskol z úst mi! Ľutujem, ach, odvolávam… Veď či neni dosť, že človek, mimo zmyslov vnímavých i v maní umu vlohy, svetla ducha, so srdcom citným, s plňou vedomia, s poznania, skusu šírou úpravou, pod spoločenstva štítom ochranným: viac, nekonečne viac! než ktorýkoľvek spolutvor iný, totu požíva krás, príjemností, dobrôt života; jak pán si hovie v sladkom pohodlí, do práce vjarmiv kŕdle cudzích síl; zem za podnož a v rukách správy moc, kraľuje slávne na prírody tróne: vždy pamätlivý svojej hodnoty, vždy dbanlivý len svojho prospechu…? Čo chce viac? abo kde mu zásluha, ké právo k službe, viac by smel chcieť ešte, než koľko prijal v týchto prednostiach? A keď mu práva niet, niet zásluhy: nuž, na tom mnohom v zemskom údolí, ba na všetkom, keď žil ním, z neho tyl liet väčší-menší počet, nemalo by mu dosť byť? viac než dosť!? — Och, nie dosť! nie!… tak zalká iste mrúci smrteľník: bo totým blahám všetkým, výhodám i v miere najvyššej mal protiváhu tu v strastiach, stratách, bôľoch, v zmieraní, ich pociťujúc v miere najvyššej, viac, nekonečne viac! než spolutvor kol ktorýkoľvek — takže pri účtoch na konci, v celožitia súvahe nič nezvýšil krom — túhy po živote. Ó, táto túha nenásytná v ňom je duša jeho, áno! živel, nímž smrť nevládze; bo jak svoj počiatok má v bohu, v ňom len môž’, ba musí dôjsť i konca svojho! No a boh sám preds’ je všehomíra zvrchovaný život… A keď tak, bol by, kus to zo seba, zo svojho bytu, dal ju človeku: nech tento je len deckom prírody, tej podstaty čo kvet, zvuk, tôňa, sen…? — Ba, kostlivče ty, s kosou na plecisku sa túlajúci ustrachovanej dľa obraznosti, sluhom výlučne si u boha! Dnes potrusuješ mu lán pod oddychom, sveta cintorín, pomrvou listvy, kostí zmodrelých: a časom — on vie, kedy — pestovať sad života mu budeš záhradníkom — —