ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, práci všetka česť, česť práci všetka! Je ona žitia obsahom i cieľom: cieľ určený — zvem boha ako svedka — a vzácny obsah, zhodný s dušou, s telom. Česť statočnej, jak a kde konávaná… a planej záhaľke zas posmech, hana! Nač ináč údy telu, mysli vlohy, ak nie ich cvičiť, v úkol zajať živný? Tie odtŕha ich prísnej od úlohy na pokoj — v mozgu necháva tlieť hrivny len hniliak, kým pot tráviac iných, spuchá. Kto snaživec: v ruch spriaha telo, ducha! Dni idú, týždne, mesiace a roky, jak drobíme čas v toku nerozdielny. Prúd nezhaceš mu otylými boky, on pretečie ťa — iba v čulej dielni môž’ ustrnúť: tam tvoje skutky, cviky sú užitého svieže pamätníky… A v prírode keď všetko z plna hrstí dňa povinnosti plní rozmanité, od slnca počnúc, ktoré lúčoprsty už za brieždenia tkáva na úsvite, až po mravca, čo v tmavom hmýri kopni: — len človek mal by hlivieť práceschopný? Hej, človek aby dostál povolaniu, aká postať mu totu vymerané: síl musel by mať studeň neprebranú, až zápal vatry, oceľové dlane; preds’ robiť má! jak stačí — v hrob by ľahol raz s povedomím: ďalej nešlo snahou… A národ — zvlášte opustený, malý — ký nával robôt tam! Čo v inom veľkom sa rozdelí, by všetci pracovali: tu v nemnoho pliec navalí sa celkom; preds’ načim ťarchu niesť!… Oj, nielen v mori, i v kvapke rosy uzrie sa tvár zory! Do práce tedy, bratia! — sivohlaví bárs už aj: nič to! keď len v zdravia duhu; nik nežaluj, že umdlel od únavy, nik nepokazuj prešlú na zásluhu… Znám starca — po mene tak — znám i kmeťa: jablone v sklonku: a preds’ samé kvieťa v ich korunách i dnes! Stav ich to mysle, rozpoloženej jarom do rozvitku: dnes rozkvet — zajtra ovocie už zvislé, a zas kvet, plod zas… nikdy bez úžitku! Nie, nezložia prv hlavy do mohyly, než miazgu sŕdc až do dna vytrovili. Hja, žijú duchom; rozkazujú telu, a ono slúži, poslúchajúc hlasu… Za nimi! s chuťou k dielu, behom k cieľu! a pôžitky, lieň stranou — Ba niet času zmrhanejšieho, než čo rozkoš zmarí tu labužnícka, tam buj pri pohári! — Do práce, sestry! i vy… Vyvolený, ach, nie sme národ, onen Izraela, jehožto sedia pred krámy si ženy, rúk založených, rozvalené telá: tým dostačiť môž’ i sám príkaz svätý, ten, s bolesťou že majú rodiť deti; no, sestry, vám moc iných treba cností sa domáhať: bdieť nad oltárom domu jak kňažkám… všaké k svojim povinnosti po samožertvu vykonávať… K tomu péč rodnú nosiť v ňadrách žhavou ružou; ba v bojoch žitia pobočníkmi mužov byť! popúdzať ich k činom blahorodným, znoj stierajúc im s nehou, lásky prádlom ošetriac rany… S tým úmyslom hodným do práce i vy! — nie tej pred zrkadlom, nie v službe módy: och, tá páše škody ver’ nad požiare, nad prívalov vody! — Do práce, mládež, mládenci i panny! Tak upotrebte vnímavých dôb jarých, by spôsobní ste boli, vychystaní vziať stanice v hrob povalených starých; i kým ich máte tu, váš oheň mladý ich zhrievaj, váš vzlet dodávaj im vlády!… Do práce všetci!… Ó, dve vrstvy, bože! dve aspoň vzbuď z nás zdravé, bodré, činné: a století kde prieložnaté lože, žeň budúcnosti zbujnie v pustatine; dve vrstvy rázne! chtivé slávy zisku: a žraloku, huš! rybka temer z pysku… Kam okom pozrieš, nedotknutý úhor; kam ucho pritkneš, žaloby ak, stony — Dosť krpateli rastúcich sme u hôr, dosť nariekali u riek: — na záhony! do práce zhusta! nie po jednom, zriedka… Ó, práci všetka česť, česť práci všetka!