E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 4

Dielo digitalizoval(i) Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 111 čitateľov

Kukučínovi

[39]

Prichádzam Ti zaďakovať, priateľu môj, z plna srdca úprimného pošlú vďaku vyjadriť Ti — Bár by bola čo i približne len rovná na hodnotu tomu skutku, za ktorý ju zasluhuješ! — Hodne pozde prichodím s ňou, že sa veru okúňam až ani dlžník, zameškavší na čas priniesť, čím bol dlžen. Ale Ty, tak dobrý človek sťa kus chleba vozdajšieho; lekár tiež, čo radom pozná krehkosti a chyby ľudské a ich potom vie i prikryť ako pravý Samaritán sútrpnosti šírym plášťom, flajster dá i — na svedomie, výčitkami pohryzené —; k tomu sused kedys’ milý, rodák tobôž,[40] neináče spoluobčan v našej tichej, skromnej obci literárnej: Ty nevezmeš, nemôžeš to na tak prísne zabrať vážky (ako tie, čo u zlatníka a či zhrajú — v apotieke, Tvoj keď recept dorábajú); hej, prižmúriš trocha oči (tie figliarske, večne smavé), rukou hodíš dobrodušne, ,buď si!‘ hlesneš, no a prijmeš… k omluve mi domysliac si: lepšie pozde ako nikdy! — Zač sa Ti mám poďakovať? spýtaš sa snáď v zadivení. Ľahko dosť: veď dobrí ľudia zabúdajú veľmi snadno, čo dobrého vykonali, čo milého spôsobili. Pamätáš sa: pred rokami — okolo Hôd bolo[41] — že si, neviem, skade idúc, ale cestujúc var’ po Európe, zasneženom severe jej ako adept hygieny (sliediaci čajs’ po mikróboch,[42] čo to robia zimomriavky, parazitoch v plesni mrazu… či skôr — razom v trpký zmeniac smiešok — tých v slavianskom tele vŕtajúcich, hlodajúcich…?), — na výskumnom pochode tom že si tedy medziiným dotkol sa i Vlkolína,[43] dediny bár cele takmer učupnutej pod kožuštek dedka Choča: — nu, nebodaj aspoň z vtáčej perspektívy chcel si zvedieť, ako ľud tam dnes sa drží? či je zdravý? aké hlavy má i mravy?… A tu potom — pamätáš sa? — takže predstaviť si neviem, prečo? začo? ale hádam z náklonnosti dávnej predsa, nezaplavenej ni rokov námeľom, že navštívil si čeľaď mojej obraznosti, ba jak cítil som i cítim, zrovna rodinku to moju i dľa krvi; ku každému slovo našiels’ ihneď vľúdne; čo člen, bár jak nepatrný, s každým si sa pozhováral so záujmom, s účastnosťou, tak po bratsky, po priateľsky, ani páni počas volieb: no Ty, ani zďala že bys’ dač takého mal za lubom… Nuž, hľa, túto za návštevu, Tebou takto vykonanú, mám sa Ti, chcem poďakovať: i do gliedy postaviac sa[44] sťaby vojak o paráde, ďakujem Ti pekne-krásne! Ak by, reku, jak už prostí sú to ľudia, drsní zväčša, čo na srdci, na jazyku mávajúci — niektorý z nich nebol všímal si dosť hrádze, toho plôtka v obcovaní, na rešpekt bol pozabudol: napravím ja pozatýmne, ako už za svojich ľudí zodpovedný vždy a všade. Ešte Estera tak, Ezech, Peter, Jób i Ferduš, Jurák, Blažko, Bocko a pár iných, za tých netra sa mi hanbiť, tí utrafia, čo sa patrí; ale Eliáš ku príkladu, och! ten úst si neumýva, pľuje nimi ani strigôň, od pľúc soptí jakby z mecha: prepáč mu však; okolnosti zavinili mnohé pri ňom, nepriaznivá sudba, ktorej ťažko vyhnúť, snáď ni neľze — No a Gábor[45] podistým sa skryl pred tebou pod cieňu kam, či za chrbát Ezechovi, ak tak stretol si ich spolu: toho radšej poľutuj zas, neboráka! — Mne ho aspoň vždycky bolo veľmi ľúto; neraz som sa užialil s ním pre nešťastie jeho veľké, pod nímž zastenal tak hrozne, keď to Marku zahrebali… Vravíš, že je na prístupkoch u Blažkov? — hoj, to ma teší! aj mu prajem, na nohy by v duhu povstal po úpadku. Priznám sa Ti, veru zmýšľal som kedysi, že sa prezviem, ako, chudák, ďalej žije? i pokročím v jeho smutnej, abo, ak sa pochlapil dák, i veselšej histórii; ale u nás nepredišlo nikomu to zanímavým: nechal som tak, nechal navždy — i s bolestným trebárs srdcom vale, vale, Vlkolíne! Bo ta ani nechodím viac. Pochoval som tam už všetko; mám tam iba hluché hroby: i k tým — neviem, boh mi odpusť! ale kýsi cítim odpor, ach! veď mlčia zanovite… S hluchonemým čo si počneš? Slzy utrieš, ciepkaš domov znechutený, oželený; jakby si tých v hroboch nikdy nebol svojimi zval, tak ťa prijímajú ľahostajne, ľahostajne prepustia… No, bojsa bych podľahol citom, jak už náchylný som k tomu: preto radšej pretrhnem niť; za návštevu Tvoju milú ešte raz sa poďakúvam, ďakujem Ti pekne-krásne. — Nenazdaj sa avšak, brat môj, o Tvojich že Jasencov ja var’ nestojím; to by si mi ublížil… Oj, neraz s nimi zídem sa! — tu v chalúpkach ich, útulných sťa vtáčie hniezda, na Hornianstve, na Závade…[46] tu na dvoroch, kde vše dlubú; pred kostolom, kde vše stoja, než zazvonia k službám božím; alebo tak o robotách v poli — no a na jarmoku — A tu potom trkoceme ako starí dobrí známi o všeličom, čo sa deje naokolo, dobré či zlé: toto často, zriedka ono; ale každej našej reči, vieš, čo býva zavše koncom úsečným, hej, zamykavou závierkou, bo z reči jakby brehu valných do myšlienok sácajúcou rozpomienkou…? Uhádni; ba nečká sa Ti ozaj neraz? malo by sa Ti, oj, malo!… Zosŕkajú oní Tvoji, pozalomiac dumné hlavy, ni tie kvietky, ichž Trúbelka ,na prielohu‘ leda ohnul tupou kosou;[47] iba kedy-netedy keď Adam Krt, sa vypnúc sepkom (hja, vážnosti nadobudnul spolu s kúpou jalovice, tej od Trnku…),[48] on keď naraz preruší to trápne ticho, kvakou durknúc, povie trpko: „zabúda, ejch! jaksi na nás…“ „Zabudol už“, dodá Mišo,[49] svrčky v očiach (dnes už gazda z najhrubších), „nič o nás nedbá…“ A ja mlčím, vzdychnúc si tiež; lebo čo im mám riecť, keďže ničoho o Tebe neviem? Tam si sedíš, slnný azúr nad sebou, pod sebou druhý, ten Adriin, na hojdavom korábku či — na sihoti, omývanej hravým prúdom: a hovejúc si tam šťastne, v dume plnej ukojenia nestaráš sa, jak sa Tvoji sužujú tu na severe bez slniečka, bez teploty, pod mračnami nenávisti, stálych žitia vo víchriciach… Vyplaším Ťa iste z toho marenia tak lahodného, ale musím — musím, skričiac: nezabúdaj!… Nezabúdaj na ľud, z ktorého si pošiel, na tú čeľaď roztomilú svojho srdca, duše svojej; na ľud, k nemuž viaže tisíc pamätí Ťa od mladosti: všetko vlákna drahé, zlaté, z nichž tkanivo najvzácnejšie, zlatohlav sa stkáva ducha, že čo iné neskôr z vláken, nachytaných sem-tam v žití, usmolíme, ubijeme brdom bárs jak mnohých pásom, v porovnaní s tým viac-menej bavlneným tovarom je, kýsi barchan: rozum robil ho len, zmysel fabrikantský, pokým samo stálo srdce — člnoček ten krvou hnaný — stálo stávkou z prinútenia… Nezabúdaj, nezabúdaj! Ach, hej, veď sťa vyhnanec si temer musel z domoviny. Naša bieda vyhnala Ťa! ona, ktorá šírym svetom po kŕdľoch až, sťaby vtáčkov, rozptyľuje Tatier deti, za hranice, za oceán… ona, jejž sme v krutú metlu i my vplietli nejeden prút, krátkozrakí, úzkoprsí, neznajúci hodnôt vyšších, na chlieb sa len jednajúci, hmotári preň, preň i sebci… Nezanevri avšak na nás už i pre ľud, ktorý zrejme neprehrešil sa tu v ničom; aspoň pre ten nehnevaj sa, nepomsti sa odmlčaním — nezabúdaj, nezabúdaj! — No a teraz maj sa dobre, Kukučíne. Pozdrav, pánboh! Podajme si pekne ruky; ako? Vzduchom v polokruhu ich vystrime sťa dve dúhy, proti sebe naklonené: Ty tam stojac na úskalí morskom abo svätojurskom bárs na brde a či skorej, kam výletom zabiehaš rád, junáckom tam na Lovčene —[50] na Choči tu ja — a tak si stisnime ich tuho-tuho! na rozluku dojímavú… Alebo keď Ty si mladší, krepkých nôh i iste plavec, jazdec tiež na mule bystrom: podbehni Ty kus, v povesti jak čarodej míľokroký, a tu potom pozdravme sa, objímme sa — na Kublove, čierťaži to rodných polí:[51] Jasenec a Vlkolínčan! Urob friško, braček zlatý, nech nečakám, až i umriem… P. S.[52] Hej, ak si ženáč, oddaj panej moju úctu s tým, že istý bohuznámy zďaleka jej hold svoj skladá. A ak venček deťúreniec otáča Ťa zlatovlasých a či čierno-brčkatých skôr (jak baránky u nás teraz) — to je jedno —: bozkaj za mňa od prváka k najmladšiemu jedno každé v čielce jeho, povediac mu: bozkal ťa to za horami, za dolami, za vodami bývajúci tvojho otca starý priateľ podvečernou duše žiarou… … Ešte jedno s prikrútnutím: Nezabúdaj, nezabúdaj! V marci 1906



[39] Kukučínovi. (SP 1906, str. 269).

[40] k tomu sused kedys’ milý, rodák tobôž — Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr) narodil sa v oravskej dedine Jasenovej, ktorá susedí s Vyšným Kubínom, rodiskom Hviezdoslavovým

[41] okolo Hôd bolo — na mnohých miestach stredného Slovenska Vianoce volajú Hody

[42] mikróby (gr.) — najmenšie organizmy rastlinného a živočíšneho pôvodu, viditeľné len mikroskopom; mnohé z nich žijú paraziticky, príživnícky a spôsobujú rozličné choroby ľudí, zvierat a rastlín

[43] Vlkolín — takto si pomenoval básnik svoje rodisko Vyšný Kubín

[44] do gliedy postaviac sa — postaviac sa do radu

[45] Estera, Ezech, Peter, Jób, Ferduš, Jurák, Blažko, Eliáš, Bocko, Gábor — postavy z Hviezdoslavových diel „Ežo Vlkolinský“ a „Gábor Vlkolinský“

[46] na Hornianstve, na Závade — názvy častí Jasenovej

[47] Trúbelka ,na prielohu‘ leda ohnul tupou kosou — narážka na dej Kukučínovej poviedky „Na prielohu“; Trúbelka je postava z tej poviedky

[48] Adam Krt, Trnka — sú postavy z Kukučínovej poviedky „Rysavá jalovica“

[49] Mišo — je postava z Kukučínovej poviedky „Mišo“

[50] Lovčen — vrch v Dalmácii nad Jadranom 1753 m vysoký

[51] na Kublove, čierťaži to rodných polí — Kublov je vŕštek medzi Vyšným Kubínom a Jasenovou

[52] P. S. — post scriptum (lat.) — doslovný preklad týchto latinských slov by bol: po napísanom (liste), po podpise dodatočne pripísané





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.