SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ó, duše rozpoloženie!

[15]

Ó, duše rozpoloženie! keď skúsiš všetky pramene, z nichž útechy si načieral — a zrazu, škrie bár záhy pál, nenájdeš ani kvapky v nich na osvež perí spálených; keď, počiahneš-li kamkoľvek, kdes’ podajednu z úponiek nádeje zavše dochytil k záchrane v prúdoch krušných chvíľ — a naraz, ako polapíš niektorú — zväčšiť len svoj kríž, sa každá, suchá, na mrvy ti v prstoch chvejných rozdrví… I jazyk cítiš tiež tak schnúť, a zúfalý ťa nesie prúd, až na smrť srdce strápené… Ó, duše rozpoloženie! Môj bože! jeden aspoň lúč z tých žriedel, k útechám tým kľúč… a nech sa zavrú s ústy hneď; len jednu ešte čŕstvu sneť pod oči!… a nech zotlie v prach s popolom spolu na očiach…



[15] Ó, duše rozpoloženie! (r.).