E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 4

Dielo digitalizoval(i) Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 111 čitateľov

Slovenský Prometej

[56]

Slovenský Prometej[57] — či možný je?… A ako možný! — Znám ho bezprostredne. Čo deň, ho osud znova pribije na našský Kaukaz — vysoké i stredné praniere jeho — železnými kliny; čo deň, mu iný dravec zaryje svoj ostrý kľuvák vo zmladené jatrá, že ziskria vôkol krikľave, jak v noci víchričnej by rozhrebená vatra, z temena hole pršiac do doliny sťa slzy krvavé: a on až na smrť zbedáka a zbledne… Tak trpí za svoje a — svojich viny… (Len, žiaľboh, Aischyla[58] mu niet, vylíčiť valné more jeho bied; nadarmo nyjúcim kol zrakom po ňom pátra…) Od štíta Choča, najvyšší kde prah čnie k nebesám, tam počali už za mladi sa jeho desné muky naň nasadnúc, hoc ešte tekal v hrách, jak zjara na stromy, kry, na byliny puky: by rozvili sa potom hneď narýchlo, hneď pomaly, jak stlstli, dospeli pomerne so životom, vždy avšak rovné bôľny na dosah. Staď šlo sa s mučeníkom susednému bralu na čelo, čoraz vyššie o stupeň; tak po hôr príkrych podnožkách, z hrebeňa na hrebeň prez Kalvárie škálu, púť útrap neskonalú, až nebotyčný — po Gerlach; a z neho prudkým návratom zas vdol, z vrcholu na vrchol, ho viedla krížová i podnes vedie cesta — táž trýzeň trvá, tenže trvá bôľ!… A to sa opakovalo i opakuje neustále od podlahy hôr do povaly, i stupňované nemálo; už kolobeh až sieť čŕt nechal v každom brale, múk koľaj rudú, vráže zachovalé, krvavej hrdze zrkalo… A dravci zhusta prilietali i priletujú — hrozná čeľaď tá s paznechty, zobákmi: s nástrojmi zhuby, s tými pred každou hostinou na žule ostrenými: i ďubali mu v obnavené jatrá, že zavše ziskrili jak rozjatrená vatra; i darmo ,rata-prerata!‘ zalkalo vo svet — osŕk — zúpenie: len kľujú diaľ, jak ešte nekľuvali, a hlcú strapy pečene: i lesklé zobce ich a spáry na žertve úbohej tam brudnom na oltári upotrebovať cvičia mláďatá… Ó, bolesť! ako Tatra vysoká, tak párajúca vozvysok; ó, žalosť! taká tmavo-hlboká, jak zrenice jej morských ôk… Och, a tí dravci! — Čo sú za plemená? Najhoršia zbojnič operená! Tak prilieta z chmár susedstva odprvu (— I tie brká v drapy sa mu menia, jak u harpýj![59] —) sup sebectva ten večný troviteľ, ten hladoš šedohlavý, i s perepúťou hltavou, s obžerstva všakou ohavou, prežltlej počnúc od závisti až do sčernalej nenávisti: — Len škoda-preškoda! že nevdojak k nim priplichtil sa, hoc i pýchy vták, keď poroztáčal kolesá prez azúrové nebesá: vznešený orol — vták preds’ dôstoja i slávy! — si vehlas poškvrniac i úbor ligotavý; a na čom sa i martýr zadiví s trpkosťou, vzozrúc nad záškodcov okol katansky dychtivý: i spolurodák — óvi! číha z výšin — sokol… Za nimi, nadetými poživy, ju tráviť usadlými po úplazoch brala, sa spúšťa jastrab hrabivý, s čeliadkou lakomstva i úžerníctva, hmotárstva, prospechárstva, bez uzdy v svedomí, bár otekla už sadlom, hrvole už mala sťa lalky chovou dojnej pohromy; i s bujstva čvargou však a pôžitkárstva: čo všetko trieli za ním, z brlohov streliac, z túlok zblíza-ďala, šumotným veslovaním, spoločné v kŕdľoch, hŕbkach, v reťaziach, s krákorom, s vreskotom — až strach! — s fanfárou tuláctva to, uličníctva, otvárajúcou portál k rozkoši: — Krahulci s kaňami krkavci s vranami, kaviaci, strakoši: šudieri, kmíni, kradoši; havraní zradcovstva i odpadlíctva, pustovky stratených kol na vartách, kršiaci ľahtikárstva, priadky pletichárstva; na samom ostatku v súmračnom mútnom šere upíry povery a bludu netopiere, za mrákot nočných sovy hlupstva-tmárstva, kuvici smrti, úpadku, cudzopasníctva draci, príživníctva… a iná háveď ničomníctva s neistou ciachou, s chúťkou nečistou: čo kŕmia, tučia ich kol hory, dvory, hyd, drôbež vôbec strašnej Kykymory!… Taj! nad nešťastnou korisťou tie roztržky ich! škriepky, zvady, sváry, sa hašterenie pre újesť,[60] úskoky, fígle, kaukliarstvo a čary — hja! politici, hospodári… šibali, koľko ich len jest! (Kto škrekom prerazí, ten zvíťazí; kto háčkom prichytí, ten uchytí… toť! výtečnosť, jejž všetka česť!) I šprihajú ich pazúre sťa blesky vo chmúre, a dlubú ranu u rany ich zobany sťa čakany, franforce derú z nich, si berú, titlúc žerú a kriely spokojene perú: kým obeť v kŕčoch zvíja sa, sa skube pojarčenom krvou na oltári, v horúcich útrapách sa parí, varí, škvarí, meňave belasá; a o rákoši[61] hlučnom hodujú, si obed koreniac škádlivými sôvety,[62] posunky — úškľab samý — krivými poklonami: toť! besedy ich okrasa: — medzičím stonajúca obeť zamĺkla v omdletí… No všetko málo bied a múk! kým v tepien bití si ešte hupká život obeti. Hej, podniesli sa, skolotali sýti pažravci, dravci, tôňou príšerne v odletku omotajúc svetlé štíty; však na otrusky jaterné, ich spaberkovať do žilky čeľustí britkým ústrojom, tuliti! — sťa by rarachove duchy — z každého kúta, skrýše, ústrania roj za rojom, frnkajúc frčí, priháňa rozličný nestydatý hmyz: ovady, chrústy, sršne, osy, mory, muchy, komáre, strečky, kobylky… storaká okrídlená všepleta! i čo dych ráta na chvíľky a záhadný má rodopis — Sa usádzajú zhusta na obeť; vraj, okriepiť ju z omdletia,[63] ju vzkriesiť, pokojom jej zachvieť na prebranie — veď málo ešte múk a bied —: pod viečka lezú jej a pichajú ju v skrane sosáky, žihadly, ňou chrapľavými chamrú tykadly, do perí zakusujú hryz… až osŕkla! a stukla tiahle, vlády necítiac, ni len vyňať pazderky, čo jej tak nešetrne vadí tu i tam v drahej zrenici… A včuľ už zhmýrili tí drobní zbojníci mlsaví ozávod: kto viacej získa mrvy!? a po buňočke, po slzičke krvi bolestné trovia paberky: Lož zvodná, sladká lícomernosť; mizerná chvastavosť, veterná vrtkavosť; netečnosť, všetečnosť: prepiatosť, polovičatosť, streštenosť slepá, sprostá ľahkovernosť, rozumy vajek, púp; márnivosť, skrblivosť, lenivosť, zhýralosť, záraza, nákaza; zbabelosť, plazivosť: nedbalosť, trúfalosť, dôležitkárstvo drzé, smiešna malichernosť, a iný spoločnosti vred a strup pod náličnicou abo pod trepotom viechy… … Tak, ajhľa! trpí veľký mučeník za svojich chyby, poklesky a hriechy zodpovednosti najťažšej, jak dosiaľ neutrpel nik, snáď ani božský Prometej: veď na tele a duši, ach! už celý chorý — a predsa čo deň našský na Kaukaz — na vrchol koľkej to už hory!? — prikutý k trýzni, a čoraz tvrdšími kliny, silnejšími svory — — A on sám čože previnil Či premeškal var’, čo mal zrobiť, a či, čo nemal, učinil? Ach! Olympu on nikdy nechcel dobyť, súc na doklady bohatý, že každý ľudský nápor i vzdor neho snadno zavráti, podvráti, vyvráti, a čo by vzrástli, zhrubli na kláty: len oka žmurk (— Tie desné pozory, ó, zazrel! —), záblesk prchlivosti šerom či nakríž, a či čo bič odplaty: a väzy vypäté, druzg! prudkým pod úderom, jak vo víchrici krehká byľ. (— Ó, poznal i ten ťažký mlat! čul, videl odtrúšťať sa štiepu za íverom, kol ako perie ulietať, či ako ľahká fŕka pena — a vposled padajúci klát: popredku pyšná hlava ohrivená i niže piat prirodzeného poníženia…) Nie, nebrojil on, nebúril, vylezúc kradmo na hory za nábeh v zápas s prúdy vyšších síl, a pod modlitby záhlavím reč príkru na spurnú a spurnú na odpornú jazykom ladiac pľuhavým, prevŕhajúcim na rúhanie, kliatbu vnuknuté v zárod zbožné názory, či ľúbou matkou nadšene čo pohnutlivosť divotvornú do srdca decka očkom vštepené: že ,proti Bohu nic nemohu‘ — ,prosba prebíja nebesá‘, nie, rohatá bár, hrozba — Nie, ani neuzávidel v priestore, v čase velebných diel siatbu tých večne čistých zrkadiel pre božstva obličaj i rozmach o žehnatbu; ni neuchvátil borby na závierku uhlíčka z krbu božieho, ba ani lichú za iskierku, už ožihaný zďala od neho, hoc iba oči sa mu na ňom pasú — Na stanovišti pokory, viac v tôni nežli v kráži slnečného jasu utkvevší skromný, stydný putovník: tak na svetovom nádvorí, nad sebou zlatý deň či hviezdnu noc, on obdivoval všestvorenstva krásu a vzýval tvorčiu, zdržujúcu moc, tú neskonale vplyvnú, i smrtiacu i živnú; i trebárs po kráse tej dychtive až túžil, tej moci detinsky sa bál, preds’ obom neúnavne, verne slúžil, nie nájomník, lež služobník… A to mu zazliť nemohol ni boh bez protimluvy! keď z ničoty ho vyvolal, nevoľný bytia klík; keď na púť životnú mu k stroju nôh i zmysly pridať vnímavé, do duše vsadil prizmu prepodivnú k odbleskovaniu svojich diel, rozuzlil v ústach jazyk mluvy k velebe vlastnej, k chvále, oslave, jak po svete sa rozhľadel, v tej jeho budove, jejž veľkolepý sloh večitosť hlása nepreryvnú: — tak pridržiavajúc ho k tomu pútave, na spôsob služobníckej zmluvy… … No jedno predsa zrobiť zameškal, neborák, smrteľník: že totiž nezakopal svoju hrivnu kams’ v rozpuklinu brál, kde zotlela by bola scela, alebo v kremeň skamenela — Ba i čo nemal, učinil: čím dvojako sa previnil; i preto teraz každým vláknom tela a každým duše dychom trpiteľ väčší! väčší mučeník —: že fedroval ju totiž, šetril, opatroval, tú štipku vyšších možností a vlôh, ba s istým vypínavým pychom, s domýšľavosťou známych ľudských sôch, šplhavec, honosník, ju rozvíjal, ju roznecoval čo kvet, čo plamienok… a nakoniec, od horúcnosti citu, pod nehou starostlivých myšlienok rozvitú ľaliou, sťa fakľa plamenitú, i vzniesol ju, či aspoň chcel ju vzniesť — jak keby nebo nemalo dosť sviec — na svietnik hviezd, vo kvetník osadiť tam zory, svitu!… Zaiste odvážlivá vec! I možno, to mu zazlil boh: že namiesto byť spokojený s darčekom z výsosti a podľa miery-ceny ho vynakladať v skromnosti, si trúfal vývodiť s ním ako spasný genij, duch veličenskej hodnosti… Aj pyká zato!… Pomoc!… Joj!… Ach! Och, jak bolí! — bolí — bolí… v trhanom odznení, sťa vták by trafený, v obzorných skvílil nárek predieloch, horekovanie krušné prez hory a doly: v nich zobúdzajúc ozveny sústrasti, dôvery, v nich, v horách surových a v zatvrdilých skalách, hoc, pravda, skrápaných ním doposiaľ, ach! krvavej rosou ofery — Bo ináč skaď čuť z úst sa ozvať prívet dáky, lúč vidieť z tvárí blysknúť vytešenej vďaky? kde uplatnenie jeho zásluhy stred jarmočného hurhaju? A už sa hodne večerí — Kolembajú sa zhusta tržné váhy a miery pilne merajú, z rúk do rúk hodnôt obiehajú znaky, obchody utvrdzujú potuhy; no jeho tovar ducha drahý, zhranené, sperlené tie túhy-snahy, obídu chladno, v hanbe nechajú… Hej, spod nebeskej jakby povaly, na hlavy, duše, srdcia ľudí padali kvety, iskry padali, tmu prerážajúc v nich, v nich rozptyľujúc bludy… a čože? Boli prijaté na spôsob túžobníkov vari nedočkavý, až pretekavom o chvate? s triumfom okázalej slávy, s jasotom pochvaly, dokorán otvorenú hruď, ju nimi vyzdobiť, v nej v plam ich rozodmúť…? Ach! na podaný úlom srdca ten — napľuval mu, nehanebný zhrdca! vraj: či som ľudožrút?… Z tých zas, imž iskry sadli na dušu, nejeden na druhého zjačí: hí! zhoríš! — fúkni na ňu! zahluš ju!… Len čo chcú u našich striech takí podpaľači!… Čo naša spokojnosť ho omína? Keď jemu prelud, nám zas chutí blud; nám dostačí svit prez okienka blanku, a sedmispáčovi i k duševnému spánku je tma až páperová perina… A kvety postriasali bučné hlavy: ech! radšej trávy lichve, hodne trávy!… Tak každý sa mu porúha, ho urážajúc čoraz bližšie, tuhšie — toť! jeho zásluh odsluha… Och! tupé hlavy, srdcia pusté, mŕtve duše!… … Mal zostať radšej — u pluha! tej kotvy pevnej vo prevratoch zeme, jak dvíhať toto padlé, podlé plemä k blankytným výšinám… Tam, áno! tam mal neodbytne, nepodvratne zostať, si usporiac ten kríž a sebaklam; a akonáhle prešla zima, pod smevom jara pole skopnelo, bedlivý hospodár, s muzikou koliesok naň vyviesť juncov pár a s nima, bujnýma, na sneh zlienenýma, dedičnú statne obrábať si postať, čerkajúc bičom veselo, — nad hlavou, sťaby najatý ho obodrovať vzhľadom na dielo, chór vtáčích hudcov, čo mu chvíľky nedá postáť ni na obratnej úvrati, ba jak Burns robil,[64] slávny oráč raz, veň vmiešať i svoj slabý hlas; a povolania svojho hrdý ctiteľ, blýskavý schytiť styk! keď zblížil by sa pokušiteľ, mu burič duše, mätežník. Veď beztak takto z každej strany povrazy neresti na mysli poputnaný, čo dobrého by mohol vykonať i ináč vtipnú, čujnú pre čeľaď? Nič, zhola nič! ni toľko ako chasník-pohonič, čo iba lelky chytá, hnevá gazdu, nedbajúc na volky, či rúče vedú brázdu… Nech ale zrnká hrivny zaseje bár najtvrdšieho do prielohu, ho zrýpuc ako víchor záveje, či ako práve nad ním, jasnú po oblohu z hrúd vzletiac úhora, kde ešte mrákota, vzduch piesňou sčičral škovránok, hlásateľ života: — haj! zdar ten časom, v aký milobohu sa každý jeho ostredok huňato odeje: sťa plášť prác jeho hojný výsledok! bohatý, skvostný plášť, mu splývajúci voľne do piat z pliec i ramien; na slnci skvelý, samý drahý kameň, nebeské prádlo za rosy a v dážď… Bo nielen že poteší ho kyprá siatin zeleň, tá večná tvárnosť ľudskej nádeje, v tom svete zmien a zhúb, v drsnatom jestvovania boji ho ubezpečí, upokojí čo zaručený budúcnosti sľub; lež čosi-kamsi zbože šibnú v klasy: až zahrá mu to v kystkách riasy, keď vetrík nimi preveje — A kias i steblo skoro ožltnú, zbronejú, splavejú; v ich tôni prepelky tiež razom zamĺknu, bo odkolísali už v plienkach nádeju na zrnko, ako zlato ťažké na každej spravodlivej vážke — A žatva zhučí!… jakby priekopou zapustil nádržku kol požehnania božskú: tak z rolí, zašúľané do snopov, tie zbože — vlny, bys’ sa míval — čo voz, to príboja zas príval — spod nebies pokrovu pod zemský stečú kryt, namiesto nošiek na plužnom v jar vôzku… Toť, onen byt a syt! nímž ľud ten jedine sa spasí, dľa jeho prostých pochopov jedine pravdive i najvýš chválitebne, zrozumiteľne, citeľne, ľvy rvúcich zavaruje od potrieb hen po dônovku krvilačné časy: i nové na mlivo, varivo, pečivo, tak trpezlive počká, ako asi odrótovaný črep… Duchovné dobrá? ach! tie sú mu nepotrebné, vždy ešte zbytočné, a preto ľahko nahraditeľné; no okruch ,vozdajší‘, och! chlieb, syt jeho a byt, ten mu musí byť, i ničím neľze nahradiť!… — Nuž, čože tu i veľduch započne? čo so živými tými mŕtvolami v nevedomosti okovách a tme, a hoc by vnadil ich, ich strašil zjaveniami, jak prorok onen na Patme!?… Ó, súžba! muky, hovoriace na svet pre neslýchanú ducha pohromu: volanie čakať: ,posvieť, osvieť, zasvieť!…‘ a predsa nemať svietiť nikomu, krom ak tej skalenej kol sfinge nahej, holej — i musieť s prúdom horských vôd stiecť nechať do kvapky, ach! srdca olej, si z mysle vyskubnúť, kde trčí, túhy knôt, či oči zahuckať: ty podlej ho! ty polej, sĺz máš-li ešte, kde krv spľasla, vyschol pot; a na večerný zlatý zápal zviať vzdychom smrteľným, by stydnul, hasol, skapal… … Tak trpí, veľkodušný svetlonoš, hlavienku v hrsti z onej hrivienky, s mračnými v potýkaní stíny, s pláchami zatmenia a fľaky, škvrnami, slepoty beľmami, ich rozháňajúc, jak len môž’, paprsky vzňatej silou myšlienky. Zdali sa rednúť, ukrývať sťa kmíni do roklí, za obzor kams’ splývať pramienky; však zrazu ako čierna noc pomluva pritrhla im na pomoc, a potvára a viní-špiní: vraj, ľudia! iskrí síce hviezdičky, no blikot to len klamnej bludičky, vábiacej — vo priepasť či — do bariny… Tu pôvod zla! a jeho vlastnej viny, že pravdu hlásal, zatracoval lož, protipostavil nahé obe, štít tu-tam za podnož: tá slnkom vzplála vtom a táto zmrkla v zlobe; že ducha v telách, keď je duch, a nie puch plných brúch, nachovať hodlal svetla dobrom, čo, hoďas upravené v spev, i trpaslíkov spodobňúva obrom, zjemňuje rýdzu na podstatu, k ľudskému vyšinúc ich majestátu, nad brloh krčmy, hoviad chliev, nad škvrkot večne hladných čriev; že ľud ten, jeho stav i mrav, storakú zoblečúc z nich špatu, chcel odieť v krásy zlatohlav… za toto trpí tiež, jak nikto dosiaľ iný, nie ani veľký Prometej, že pre svoj krehký útvor z hliny lúč z neba potiahol… ej! hej, smrteľne trpí, našský na Kaukaz pribitý denne a čoraz reťazmi tuhšími a závory a kliny! — — A za to všetko väčšmi trpí dnes, než trápil sa a súžil včera. Jak? zapadnúť mu má i vykúpenia viera!?… Hľa! u piat zelený vždy les; čo? jemu nepatrí ni taká nádej, jak ušla sa tej hore večne mladej? Šťastlivá! čo tej ublíži víchrica, blesk čo hromový, hoc vo vzteku, kríž trebárs pri kríži? ak scuchá vlasy, kader urve snáď jej — Len jaro, a jej chvoj sa obnoví; tie štíhle sokorce jej bujaro si rastú: mohutné stĺpy slávnej budovy! Čuj! ký v nej jasot, ples, sťa hrkoľcov hra, smiech, výsk radostí a tiech; a teraz povyk chlúby, chvastu… A on?… Má zryknúť, zúfalý: Och! neznesno mi… hach! otraste skalou a mňa zo skaly, bár i v tých okovách! s tou otvorenou ranou, nadarmo živicou i rosou zalievanou!?… Bo bohatier kde? kde je — Herkules? on, ktorý, otužený v borbe častej, i oheň muky prepáli? Hovorte, ľudia! svet… kde nateraz sa dá nájsť na púti do nebies? bych okom mrknul mu, ho nárkom privolal: poď! po skončení trudných robôt dvanásť sem — rýchlo postúp hore schodmi skál, a tu sa prichyť — do trinástej! tu! k zásluhám si prispor zásluhu — Tetivu napni, vznesúc luk: vystrieľaj všetky šípy z tulca, ich — jedom napúšťané šípy — do supa, jastraba spusť, v kaňu, do krahulca… rad-radom do pôvodcov múk, kde rodný hlodá hriech, kde vina vlastná sipí!… A za tú očuj posluhu žblnk vďaky, prvý čo z pŕs zdravých vyrinul sa… Ach! ozvuku len sprosté ,huhuhú‘, a pomätený hluk — A bolesť zúrivá — hyš! — páli, vrie a kypí — — Ha! kýsi strepotal tam hyd prez unikavé hmly — Nie kŕdeľ splašených to stymfalíd?[65] Sťa podstrelené — zapadli — Dúbrava pohla sa! sa kolíše a šuští; ktos’ ťažkopádne v húšti jej prehŕňa sa, íska, brodí: čajs’ šuká hore rígľom schody… Zrieť veľký premihavý stín; čos’ ako štica v slnku rannom nad sokorce vyčnelo — s kučermi ni oceľové švorce: — var’ dáky titan-čeľadín? Včuľ o balvan čos’ frunglo — hádam kyj? až zdudnelo to v rozsadlinách — Ak tým sa podpierava, za dobrodružstvami sa honiac po výšinách: nebude skôr on sám, ten slávny hrdina? on — on! syn Alkmenin?[66] Na úplaz švihol sa — hí! zázrak! hlava, rameno sťaby val, jak bujačia by šij, brnavá, lesklá ani zmij; svit na skalisko brnkol zo skaliska: hej, sliedive — zrak jeho blýska spod obŕv ako mrak — Sňal z pleca oblúk kýs’, ho ohýba a skúša, prepína, zapína… On! on a — jeho to ostrelkovaná kuša! odplácajúca krivde zločiny, i pomste nad viny!… Hoj! namier ju a vezmi v cieľ, keď ktorý škodca priletel — tak, tak, tak: šíp vozvýš, kopŕc! vták — Ó, spásy hodina! očakávaná, povinná; neresti koniec, koniec biedy — Dnes trpel — naposledy!… … Ach, mýlka! — Po prti si hupká krepký valach, ničoho v moci okrem valašky; čo môž’ tou preťať káry na snovalách? To preňho úkol preťažký!… Za útes zatočil a — zmiznul v tmavých bralách, odkopnúc v priepasť kameň urážky — Vždy iba zdanie maľované, čo zápäť zmraští sa a zvrhne na sklamanie. Och, koľko svetom v takom ubraní sa tára od chotára do chotára tých sklamaní! a pred ošiaľom ich, ach! nikde ochrany; a ešte i ten klam a mam si odpokutuj — sám!… Jój! — muky kruté! — hady v útrobách — jak pečie to a štiepa, trhá, pára!… hyš! besná háveď! mladá-stará — Nestrpiteľno!… Vrah!… Ach, zem, ty! vy, nebesá, zmilujte, zľutujteže sa! Vám predsa živly slúžia: dľa rozkazu tu úspech budujúc, tam uvaľujúc skazu; tam hody strojac, tuto pôst; po búrke divokej, storukej do zrážky, na úrek stookej, drviacej raždím zväzky-pásky, z úskalia hnevu na slnný breh lásky dúhový preklenujúc most… Vzkrik márny! — znikiaľ úľavy, zmiernenia, zadržania trestu, balzamu krôpky znikiaľ na bolesť tú, hoc už len výmok krvavý si z rany strapkavej sťa červík razí cestu… Prebeda!… Hrúza hrúz! Tak ani víchor hájom nelomcuje, ni nedrgľuje údmi mráz, jak var ten horúci, dnu rytie preochotné, tie svidre v kostiach, žer i kaz — Hach! šelma kŕčová — či nikdy neokrotne? sa nezadrhne drancier hltom hľúz, vláknitom po vechti? pysk neotupí, ani paznechty? A či tá obluda sval a čuv považuje konopný za motúz? za húžvu, za reťaz…? Ba pekelný to hosť! i ducha, iha! zachvacuje — pre boha! pomoc božskú pre milosť!… A či ten porok má tlieť na ňom doživotne, najťažšej do smrti? do posledného škrieť ho dychu, až strápeného zaškrtí!? Ak tak, dosť! všetkého: i života i bôľu; oboje nechže bleskmo zhynie spolu! Len pokoja chce posteľ tichú, kút hrobu tmavého, po boji v pokore i pychu. I spravodlivosť preds’ smie nasudzovať trest, len koľký možno zniesť; a síl v ňom nebolo, niet, ejch! jak u obra: čo bolo, muselo tu i tam žíriť stolu — Tma — závrat… pŕška hviezd… i slnce zapadlo kams’ — do neho — Sťa žúžoľ, noc… Ó, dosť už! ba až moc… Tým perám vyprahlým, ó! nedaj viacej stonať, daj klipnúť očiam mu a jemu skonať! skonať — Tak zmier sa s ním, zmier, sudbo nedobrá!…



[56] Slovenský Prometej — (r.).

[57] Prometej (gr.) — Prometeus je v gréckej mytológii jeden z titanov (obrov), ktorý ukradol oheň z Olympu a naučil ľudí používať ho. Tým podkopal vieru v bohov, a preto ho Zeus potrestal tak, že ho prikoval k pohoriu Kaukaz a diví vtáci mu vyďobávali pečeň. Prometeov oheň symbolizuje neuhasiteľnú túžbu po dosiahnutí poznania a slobody. Hviezdoslav tu pripodobňuje Prometeovo utrpenie k utrpeniu svojho národa a ľudu

[58] Aischyl (gr.) — Aischylos, otec gréckej tragédie (525 — 456), autor tragédie o Prometeovi

[59] harpya (gr.) — v starogréckej mytológii okrídlená žena-strašidlo, bohyňa vetra; harpye brali ľudí

[60] újest — hodený kus mäsa na vnadenie divej zveri

[61] rákoš (maď.) — podľa poľa Rákos pri Pešti, na ktoré sa od XV. stor. zvolávali uhorské snemy; v ľudovej reči rákoš znamená i snem, zhromaždenie, hluk

[62] sôvety — sôvet, rada

[63] okriepiť ju z omdletia — prebrať ju

[64] ba jak Burns robil — Burns bol škótsky básnik, písal v duchu sedliackom, roľníckom: žil v rokoch 1759 — 1796

[65] Stymfalidy — draví vtáci s kovovými pazúrmi, ktorých spomínajú v gréckych bájach — vyhubil ich vraj Herkules

[66] Alkmena — matka Herkulova





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.