ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veď myslel som si, starý robotník, no jemuž práca vítaný je cvik: než zholím záhon ten a túžby šnúrou poviažem žnivo skromných pomyslov, že istotne sa rozžehnáme s chmúrou! nad zemou čierno, ťažko zavislou, z nejž uzly zmijí srší blesk za bleskom, hrad cupká razom s hromy s desným treskom… Až hriech! čo diať, keď šťastie nepraje: ruvačka s živly! — lúpežia ti z ruky, i prší zrnko vybité… ó, muky! A schvatneš-li hrsť: samá slza je! či, bože! krvi kropaje?… Odtiahne dotiaľ, veru! — úfal som — s lomozom zhuby, s hnevu tartasom: — kam? na juh, sever? na východ či západ? ach! tvár v nej nebies, nielen obrva… Nu, vyzúri sa! a v tom musí skapať: náramná búrka dlho netrvá. Hľa! ostatný vztek chrlí… trapy-skuby to umierajúcej, až treštia kluby! Sklep pretrhol sa — práska zemská os… — Len fafrnok ten zhrabnúť! tie — tie riadky! za náruč!… Pieseň už? och, zadky z viatky! Nie pieseň — tieseň! Sklamaní až — stôs… Hach! víchor prevŕha mi voz!?… Hmlou zmizne znáhla! — som i uveril — a chvíľa zlatá z temných svitne chvíľ, pohoda milá! polahoda zase po ťarchách… Avšak lieň je právom skál; a Slovák nesmie rátať na počasie, veď priazne slnka podnes nepoznal: sial, zbieral, chudák, za mračna a sloty, ak nechcel hlady mrieť… Nuž, do roboty! keď časy sú preň stále nestále — Sem snopkov ešte! do drabín sa vmestia; pridrží pavúz, zlá kde, príkra cesta… Jaj! kočiane kés’? v trúcheň sčernalé, či, hrôza! z mŕtvol koštiale?… Hoj, zapadne i s nocou za obzor! Obloha objaví sa v ružiach zôr, vykvitlých z lona hynúcemu šeru; z brázd zápäť vzlietne, z každej zákopy, chór škovránkov, a slnce zmieru-mieru zrak pretrie utrápenej Európy, čo v sluch jej vtenul akord oných chóru, z ohluchu vojnou vzkriesiac na smrť chorú; vzduch zjasnie, more skľudnie, zmladne zem… — Ba ešte na voz chĺpky i tých hrabkov! Sú zásluha tiež s mnohou potu kvapkou; nech i tie pod strechu si odveziem — I na steble ľpie záujem! Pre rodnú núdzu zíde sa i to, čo odobralo vetché varyto, hoc na deň… Nedbám, keď sa zajtra minie, zabudne, na almužnu rozdá bár!… Veď pokoj nastal slávy po príčine! tu jeho svätvečer, sťa velekar: — naň s pejmou hrnie junač z bitiev polí, už súdruzi, čo ráno vrazi boli… Pod šiatrom hviezd stan k hodom rozbili; zmierlivý krúži pohár… Prisahajú: pry nikdy viac!… a v slzách spomínajú v nej podlomených v chrabrom úsilí: ich — pod vavrínom mohyly… A ,Halleluja!‘ zaznie z úst národov, sťa dúhou, prepásaných slobodou — V človeku navždy udusené zviera! Ľudskosti názor lúčom prejme ho ni kryštál — z bludu v srdci vzíde viera: sme bratia! deti boha jedného! Po cudzej krvi tigru svedčí lačnosť, len modle nadutosť, pych panovačnosť: nie kmeňu z ľudstva, hoďas obriemu: Trón, oltár — oba v nerozlučnom zväzku pestovať budú spravodlivosť, lásku, národu prisluhovať každému: raz už, už raz i — mojemu!… No, bohuvďak: voz šťastne keruje… Čo? triaška ešte svetom lomcuje, zášť…? Bože veľký! kedy mrkne koniec ukrutnej ľudovražde, kedy už? keď umdlie sama smrť, ten kosec, honec…? Či posledný keď v boji padne muž? keď, čo jest mláďat, všetky osirejú, a všetky ženy-matky ovdovejú? Keď každé more bude Červené, z pár zemských krvavou mrak zdaždí pľušťou? Európa saharskou sa rozstrie púšťou? krv začnú vylievať i pramene… len vtedy? — Ó, rec, bože: Nie! Slovíčko jedno hoď v ten brloh zmút, jak raz ,buď svetlo!‘ teraz: ,pokoj buď!‘ a stane sa, čo tebou rozkázané: žiar na popol sa skajá, znemie hrom, broj, ryk, ston usnú — z pravíc frungnú zbrane, a borci pozdravia sa navzájom pod olivami — Mŕtva sveta nemoc! Tak ukáž, mocný Pane! svoju všemoc. Izrael hrýzol sa… preds’ na deje dbals’ jeho, hnevaný, jak čítať v Písme; tým viac sa osvedč dnes, by videli sme ťa nenávisti sfúknuť záveje… Ó, obživ zvädlé nádeje! Viem, pokúšam ťa, zač len pokuta mzdou… pokúšam, jak pokúšajú ťa tam i tam prosbami — v tom za víťazstvo, čo v zaslepení pášu velikom, si namýšľajúc, že sú služné kňazstvo; ťa potvárajúc: môž’š byť stranníkom, ich spojencom… Och, ľudia nezmyselní!… Tys’ láskavý preds’! svätý, netknuteľný! Z dŕžavnej vyrušiť ťa zádumy, tľach márny… dotrel sa bár ku prestolu. Snáď vrkneš: Ja dal slobodnú im vôľu; cit v srdciach, v hlavách rozžal rozumy: nuž — ich vec!… Dovoľ škrku mi: — Nuž, zle je vzdor tým darom pospolu, zle, bože! — Vôľu zvrhli v svevoľu a v násilníctvo napnutých síl výraz; im z mäsa srdcia stvrdli na skaly, sa zmiatli umy, jak ich jazyky raz, keď Bábel proti tebe stavali… Čajs’ vidiac, že si v láske nedostižným, jej v sebe troškou zhrdli — k tebe, k blížnym: potoky krvi toho svedectvá — Zmnož špeť tú v nich! že nepadne im draho viac žerstvu milovať než vlastné blaho: i vytupil si koreň sebectva, skaď vzhúkla všetka neresť tá!… Dosť hnevali ťa! krivdili si dosť, jak surová i chytrá vládze zlosť. Skazili koľké umien, vekov diela, kultúrne dobrá, krásy, výhody!… Či má sa vrhnúť rota spochabelá i na čudesá tvojej prírody: stroskotať, okyptiť ich na mrzáctvo? Hľa! o perute obrali už vtactvo, o plutvy ryby v chvate divokom; tvoj zjarmili blesk!… zemi, vzduchu, vode zbroj vyrvali: tak, k vzájomnej si škode, sa moria slnečným ti pod okom!… A trpíš — vášní otrokom!? I keďže nie sú ani anjeli, by darov tvojich užiť vedeli: sám spravuj vôľu ich! by nezblúdili, nezohavili viacej obraz tvoj — Bez tvojej uzdy šelmy sú ich sily; len tá môž’ skrotiť i ich dnešný boj, ich duchov rozpor uviesť do súzvuku… Ó, vystri skoro ľahostajnú ruku! v nej uvidieť daj vo švihote prút na chasu nezbednú v tom hry jej kríži… Tak iba tvoje kráľovstvo sa zblíži, zač denne prosí ubolená hruď: keď v svár ten zvoláš: ,Pokoj buď!‘ V jan. 1917