ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďakujte na kolenách bohu! ak požehnal vám básnika, čo, rozvijúc v spev hrivnu-vlohu, v zatvrdilosti dobu mnohú ním vaše srdcia spreniká: že, jak raz Mojžiš z brala hrudi lúč vody, tiež tak vyzve prúdy z nich čistých, dobrých pohnútok; a v tom, jak zhmýria, pohnú v tok, i vo vôli vám rozpne sily, by podchytili, stelesnili ste každú zlatý vo skutok! Že cesta k skutkom od pohnútok je tvrdá, ťažká, ďaleká? Nie! za pohnútkou beží skutok, jak prez osnovu v člnku utok: len načim zahriať človeka, ním hnúť; a v tom je majstrom genij, duch ohňom tvorčím zapálený — Ten zachytí ho na dráhu, prekážky zdrví v podlahu: prekotí jednu — človek vzhupne; tak z ľudí ľudstvu stavia stupne až k cieľu slávy! ku blahu… Nepočúvajte na cynikov! Už z pudu haniť musejú: Vraj, poet? fuj! — sťa blázon, zvykov… a najmä: hlava daromníkov, čo neorú ni nesejú; lež zrelý vyzobú ti klások!… Tu spýtajte sa však ich lások: kde vyčnel v pomník trvalý ich počin, hoden pochvaly? Bez hanby odvrknú vám, v pasci bár, s úškľabkom — nu, bruchopasci —: Sme jedli, pili, drichmali! Nepočúvajte!… ešte žujú nejednu naňho z potup tých, slín: čím znať ducha ohadzujú. Na odiv drze vystavujú krám nešpliech, lacný mysle pych, bez kvetu, vtipkov neslaných… No ak vás pohoršia snáď ešte, v tvár metnite im: len si brešte, jak ľúbo! — veď ste psohlavci — My básnika preds’ vážime si: on škovránok náš pod nebesy, kým vy ste iba — krkavci! Hoj! básnik pravý: i on orie, v sloj okrídlený vrežúc pluh na poliach oných hore! hore… I jak už na zjatrené zore ich skypril pre duživý vzruch: v podolok čiahne túch a túh, a do tej nadpozemskej zeme rozsieva rýdze vidín semä, schované v duši na osev… A zbožie lúčmi na svitaní odrastá! — Ozlátilo lány — Žnie mládencov ho sbor a diev… Ó, žatva! akých v svete málo, ba bezpríkladná, jediná! Nie ten, kto — pokým všetko spalo — sial zbožie, pestil neustalo; lež iný si ho zožína; hosť — preň tak rád sa usiloval, deň, sen, pot, krv, dych obetoval, nech cítil radosť, žiaľ či hnev… — Žnie mládencov ho sbor i diev; a národ zváža do stodoly pamäti: — čo ho teší, bolí, v ňom navždy vyklasené v spev!… Nie! poet nie je plánkou v sade, čo leda lichý rodí list, ním ovieva, hoc vôkol chlad je; len štepom stojí na závade, a s vetry stvára plesk a švist. Strom báječný on! jarom-letom ovocím nadaný i kvetom — Do kvetu vdýchol vôňu ctnôt, peľ studu, sperlený svoj pot, obrazy krásy ligotavé; a šťavu, silu, chuť i zdravie zabalil vo zdarilý plod. Tak každé dielo básnikovo je zlomok jeho života: ústrojnosť nová, v nejž však novo, nech úd-verš je či pierce slovo, krv pôvodcova kolotá: — tá istá vášne teplota, blesk dômyslu ten v svetle-prítmí; že v každom jeho čuvov rytmy zrieť stúpať-padať, zvoniť čuť… Tak nerozdielny je si s diely; bo v každom vyrazil sa celý, vyprázdnil v každom do dna hruď! A preto ani bláznom nenie, jak spustlec hen ho prezýva; neblúzni v trapiech: na tvorenie sa triezvo díva, rozmyslene — Hneď usmieva sa — poživa, ó! slasti z námah prúdivá mu — vidiac, že sa dobre darí; hneď na čele mu skrsnú chmáry — a tu sa počal jeho kríž —: keď hrdúsi sa chaoticky: boj vajatania, bôľ, och! vždycky… až zhora blyskne — zaznie! Píš!… … Čo štátnik, vojvoda či iný verejný slávny dejateľ? Pre svoju dobu zviedli činy; sú nádoby, čo, jak tie z hliny, jaknáhle dosiahnutý cieľ, odídu cestou všetkých tiel, i mená ich noc zmaže chmúrna — No básnik: amfora^[76] či urna, on, v diele svojom zamretý, z tej či z tej — ideálmi hostí; a jeho chýr i v budúcnosti z brál ozývne sa století! A pohromy niet, zlorečenstva, kým, v ktorej spieval, žije reč: ho s rodom zbaviť príbuzenstva, v nepamäť uviesť človečenstva! Sám, odvrátiť tú nebezpeč, sťa cherub stráži, v ruke meč… Ba i ak, jedinec jak, schýli sa národ jeho do mohyly, vždy bude upomínať naň, čo prápor držiac svoj s ním pomer: Páč! jagavé tam slnce: Homér,^[77] tam mesiac bledý: Ossian…^[78] — Tak básnik, pomazaný bohom, hľa! výtečníkov, nimiž svet sa chlúbi, predstihuje v mnohom. Je rohom dobra, pravdy slohom, zrkadlom krásy… Ľudstva kvet je, v ochrane, by neopŕchol, i jeho zvelebenia vrchol, čo v azúre až temení; je mluva jeho v zladení po hymnu, svedomie, čo slúcha na ohlas večnosti, i ducha mu najvyšší vzlet plamenný! Toť! plň mu predností a výhod s poslaním daná za údel v zmien krútňavu tu, valot príhod. V pominuteľna mori sihoť on! pred nímž ako na povel pokorne vlny sklonia šiju, ozávod z prúdov dejín vijú pás perlový mu kol nôh; tak je netknuteľný. I hoc mrak raz prevratu zem celú scloní, on nezájde ni v smrtnej tôni: z tmy hviezdou svitne jeho zrak!… … Nuž, bohu vzdajte česť a chválu, ak básnika vám požehnal, čo, v srdci lásku neskonalú k vám, slúžiť vás zve ideálu… I nechže tróni ako kráľ v duchovnej národa si ríši! Len on ho môž’ vzniesť, lepší, vyšší; osláviť, zvečniť zároveň, kde všetko márnosť, náhodilosť… I za tú zjavenú v ňom milosť ďakujte bohu každý deň!