SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nie veru po prvý raz

[18]

Nie veru po prvý raz sa stáva v duši mi, že citu hľadám výraz pomedzi mnohými, ichž pamäť v sebe chová, jej skrinka pokladu; no darmo kutám znova: niet! — nenachodím slova pre svoju náladu. Raz ešte, do tretice, poštáram v zásobni, rub obzriem i zas líce — Ach, jak som chudobný! (zlkám), nič sa obrať nedá; čo hábky zostali, sú nenovota šedá, kazajky — zvierať leda… Som temer zúfalý — A v dlaň si oprúc hlavu, svoj oplakávam byt. Zrak vznesiem vo výšavu: — staď čakám hádam svit? Aj sluch svoj ponorujem vtom vôkol v sveta hluk, nač? — snáď mu nasluchujem: či z neho nevyčujem preželateľný zvuk? Však márne i zrak vzletel, sluch číhal: zlyhal lov. Moc výšou liece svetiel, moc v svete zuní slov: no ani jedno nie je z nich vhodné, odhadné; i cit sa rosou schveje, a žitia bez nádeje mi v duši zapadne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama



[18] Nie veru po prvý raz… (r., SP 1906, str. 81).