E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 4

Dielo digitalizoval(i) Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 111 čitateľov

Za oných časov snivej mladosti

[53]

Za oných časov snivej mladosti, kde pracuje náš obrazivý duch, jak titan bujarý, len o zázrakoch, o fantastických tak rád výtvoroch, na dielach mimoriadnych rozmerov: ak svetlým štetcom, tehdy na maľbe, jejž pôdorysom nebeský je blankyt, a zvrchovaný mája rozvitok čo do krásy a slávy života s ich všetkým jasom, plesom, vôňou, s vzduchom jak rozzvučaná lýra, s hromadou spod sviežich vetvíc vykukujúcich víl, bôžkov smavých… vôbec máj či raj zas predmetom; ak štetcom pošmúrnym, tož o kresbe, jejž podlahou je chmúra, noc tmavá rámom s klenbou podsvetia, juž ožiarujú rudo ani krv dotlievajúce žitia smolnice — a obsahom tie všetky príšery, ichž ľudská hrôza zná, a medzi nimi na tróne z hnátov, pod baldachýnom z lbov ustrojenom Smrť, si sediaca u otvorenej čiernej mohyly… za oných časov blúznivého snenia som snil vám sen, sen divoobrazný, že pomyslím-li i dnes ešte naň, po toľkej dobe, popadne ma úžas! Mne snívalo sa totiž: z koreňov že vyvrátil sa, padol, dokonal náš nebotyčný Kriváň, pohlavár ten výšin našich! Ako na postlaní ustretý ležal v pláni Liptova, mŕtvola obrovská, sám chlad a des: na čele skrehlé vráže z mnohých vekov, od búrok dokmásané temeno, v slabinách jazvy rudokrvavé, z nichž kliny trčia blesku (akiste tie zrazili ho), dennicové oči na uhoľ zhaslé — k nohám zhrnutý plášť schlpených hôr —; ešte po stranách úboru jeho rozmetané kusy: kryštálového rebro panciera, opaska plátok s žhavým karbunklom, lup partice, jak hviezdy rozbitej lúč, živý ešte; štítu kruch… A nad ním trúchliaca vdova, Tatra vysoká, do hlbokého skleslá zármutku; a sestry Bašty, bratia Roháče, bratranci tobôž Ďumbier a Choč, ktorý i Babiu horu s biedou priviedol, ich všetkých starú matku skľúčenú — a Rysy, jeho synovia, a Hole, zas dcéry jeho, počnúc s Kráľovou, zaťovia, nevesty, tam Salatín, tu Poludnica z nich — a reťaze brál, solísk, bŕd, kôp, grúňov kol sťa vnúčat skupiny — všetko v sklone, v pokľaku: — Tak nariekajú nad ním spoločne a bedákajú steskom srdcelomným, že plač ich ani vozduch nestačí umiestniť, ozvať: spádom rúti sa kams’ v priepasť svetovú; i ledva vládze ich slzy valiť rozvodnený Váh… A nad tým všetkým nebo sinavé jak popol, ťažké jak olovo, nemé; kríž dvojramenný na ňom splápolal vtom, jediný to jeho kalný svit, a pod ním nápis ,Kriváň umrel!‘ zlkal čo hlas jeho jediný — To náveštie a oná kviľba bližšej rodiny za okamženie obohnali oblúk od Bielej hory — chrbtom Beskyda — po horu Čiernu, jak aj krížom púť od Matry k Fatre: takže čítali i dopočuli po Slovensku šírom ich skoro všetky vrchy slovenské. Až skameneli prvým pod dojmom ohromujúcej trúchlivosti tej, im dupkom vlasy zježili sa; potom zakabonili tváre do smútku a otajeli citom sústrastným, sa v celom byte bôľom otrasúc, a žialili a vykladali: Kráľu náš! bohatieru prvý… óvi-ó! žes’ poručil. My verili, och! prv zem vyšinie sa z pevnej koľaje a stroskoce, než ty že skydneš mŕtvy, ty v srdci jej až zakorenený velikán! vladár s hviezdnou korunou — A preds’ sa stalo — hrôza! óvi-ó… Čo počneme si bez teba my sami? Kto náš voj povedie, s ním víťazne kto odrazí ich, keď raz zlokotným chuť príde horám napadnúť náš domov! Ach, neresť! strata, kára! óvi-ó… Tak horekovali; a slzy ich jak mútne rieky tiekli s hukotom: sťa Hron tam s Nitrou, s Ipľom… hen sťa Hornád, Torysa, Rimava… hej, temer jak Váh, každá zbúrená. No, napokon svoj pridusili žiaľ, sa premohli; i aby jemu, slovutnému reku a náčelníku, ako náleží, poslednú vzdali v sbore počestnosť, zo stolíc vstali odvekých, sa pohli a tiahnu húfmi mračný na sever, až dudnie zem: — Staď v tmavom závoji, hľa, Javorina! — tobôž dávno vdova: so sirôt kŕdľom — rovnobežne s ňou Inovec, šeďo, v čele Nedzích hôr, žien uplakaných; vedľa Rohatín a Manín, oba zalomené hlavy, v zhovore citnom; ďalej, od tých čias, čo zavrel oči veľký Ľudovít, vždy smutný stúpa Rokoš; hen zas Kľak podkľakujúci, potuchlý Žiar, Lysec i Minčol zmraštený — a Magury v hmly podvikách, a hole Veterné vzdychavých ňadier, ku nimž pripojí sa oslávencov krstný, súmenovec, zmorený žiaľom: darmo rozsudný ho teší Rozsutec; a pozadu náhlivý Tribeč trieli s družinou, neináč durný Vtáčnik, havranmi obletovaný… všetci namierujúc na Kraľovany, zhromaždište, kde Šíp, zlomený dnes, Hrdoš v pokore a v skruche Čebrať čaká s vítankou, ej, neveselou ich… A z ľavej strany, zrak k Čertovej čajs’ svadbe upretý, ľaď! Sitno hrnie s vencom ,Maríny‘, naň zlato roniac sĺz, a Poľana, ,mať stínov ohromných‘: z nich na perutiach sťa mrákava; tak Vepor obďaleč, až chrčiac spechom, Bradlo valité, trasavé Tŕstie — navädnutý Javor; Stoličná, ponížená do prachu, a s okväcnutým Kohút hrebeňom… A od východu totka Bukovina, v ručníku vlavom, s kmotrou Pipitkou, podpierajúce chorú Daňovú… Ba Krkonoše, Alpy, Balkán, Kaukaz: ich poslanstvá zrieť chvátať z diaľnych strán!… … Tak schádzajú sa k jeho pohrebu, akého ľudské nevídalo oko, ni nevidí. Len hviezdy vídajú ho vtedy, keď im, lúče slziacim, zahaslú sestru príde pochovať; zo zeme vidno len: pri zahrebaní jej jak vše hrudka, skvúci povetroň, odfrkne oblohou… A nastal deň velepohrebu. Všetkých na vežiach oblačných všetky zazvonili zvony, vraz potiahnuté víchry, zvonármi. Svet strnul clivotou; ba nebeský plač, spustivší sa pŕškou o Jáne, na krúpy zmrzol, ciagle visaté. A húfy kľakli. Došiel veľkňaz Zobor z Bukoňa, z Bydu čiernym sprievodom, kríž pred sebou, čo prv tlel na nebi, po zenit vzrastlý desným drevom muky, a na ňom flórom chmáru trepotnú. A trúchloslužba započala. Žalm z priepasti zemskej vzletel na závratný výšavy vrchol orlíc krielami, tam kolotal až; za ním pobral sa i nárek vrchov blízkych, ďalekých, no nevládal, i vracal sa a padal na zmeravené zvlaky umrlca jak leja, pľušť, jej prúdy nestačil viac kotúľať ni rozvodnený Váh, lež zatískal ich do morských ôk spiatky… Raz ešte švihol žalm sa vozvysok, od uhla k uhlu zodrážal sa, v sfér by stenul hudbu; nárek ešte raz sa vzniesol vzkrikom všetkých bolestí a sklesol, umdlel ozvenou… a koniec. Tu Gerlach, Slavkov, štíty Lomnický a Ľadový a zhurta na pomoc im priskočivší druzi Triglav, Kazbek vzchytili razom obra mŕtvolu na plecia ozrutné, z nej odkloniac od hlavy k pätám v mračno zavitú, zamrelú vdovicu… A pochod hnul sa, zázračný zástup, až sa schvela zem, a obzor divom oči vypleštil… Pod hranou všetkých oblakových zvonov, pri trblietaní všetkých blýskavíc, pri fakliach smrečín, dúbrav, bukovín v blk rozžatých — tak tiahne na cintorín vdol údoliami — dolu ku hrobu, čo preňho tam sám Dunaj vykopal, ten hrobár veliký… Vtom došli k hrobu. I už ho mali spustiť do jamy tej nesmiernej: no tu sťa po kríze by z úložnice zrazu prebral som sa, var číry, pot, si oči splašené hneď pretrel… Prchol sen môj: Kriváň však stál na mieste, jak prv, tak nezvratný, tak velebný! stál v úsvitovej žiari; ba zakýval mi ranným pozdravom, mne, mladochu, on! slávny… Zo smútku hlbiny razom na radosti vrchu som zvýskal, zjasal: žije Kriváň náš! hoj, žije nám, hľa! jeho končiar slnko jak venčí zas… Tej sladkej rozkoše nie, nikdy, nikdy nezabudnem jej! 187* * Tak hovoria: tie práve pomysly,[54] s ktorými ako doprevadivšími nás domov druhmi rozlúčime sa, keď vstupujeme v spánku bránicu (v ten príbytok tu zvláštny pre každého, nedarmo predsieň jeho mohyly), vraj, ony vkĺznu s nami zakaždým dnu; no a potom v spolku s obraznosťou, bo drichme rozum, správca-strážca jej (jak pastier, ktorý v tôni pod horou odospal kŕdeľ ovečiek), hej, potom už vyčíňajú veci k podivu! Čo nemožného, možným predstavia, dač nebývalé zrobia ihneď súcim, naruby obrátia svet; prítomnosť postrknú v úzadie, a naopak, nám zalichotiac, na tvár prítomnosti tak čŕstvej pleti, smavých očí, úst zmaľujú trúcheň minula; ba vše, i zvedavosť by ukojili našu, aj budúcnosti, ako sa nám zdá, nám clonu odchýlia… Nuž, netajím: myšlienky moje, dochádzam-li k bráne vlastného spánku krokom tichým tak, jak tôňa chodí, neraz, ak nie vždy, sa odnášajú k mojej rodinke, k nim, čo ma spánkom smrti predišli. Tu spytujem sa seba: či a kedy a kde sa zídem s nimi poznovu i bez rozluky ďalšej? — Pod zemou? lež, och, tam číra pieseň, prach a popol! Z tých sŕdc, čo láskou na mňa žiarili skrz jasné oči, cestou milých slov a požehnaných skutkov dodávali mi nepreberný zlatý obsah svoj, z nich iskierky viac nieto — zotleli, jak i ty, srdce, moje, zhniješ tam, i ty — ó, jak mi krušne zosŕkalo! — a bez sŕdc jak sa možno v láske zísť zas, prebývať v nej trebárs na večnosti?… Nad zemou tedy? a kde? ktože zná to miesto, kde sa, v ktorom záhybe nekonečného tají všehomíra? Boh schoval ho; a ľudských túh a túch zrak beľmo má, tak nejasný je cit, len tápu v tmách… i kto ho a kde nájde? Však moja duša už mi umkla z pŕs pochybovačných, brnkla do výšin jak holubica: iste pošla hľadať ten prístav schôdze duší príbuzných, zhliadania sihoť, blaha bydlište na mori večnosti… Ó, hľadaj, hľadaj ho, holubico-dušo! a sa vráť s nesmrteľnosti vetvou zelenou, s pečaťou viery, s boha svedectvom, žes’ videla ich, na mňa čakajúcich… S tým, akoby som chodbou zachádzal, snáď hrobovou — a zrovna v náručie im — usínam… Tak snilo sa mi raz: Po dlhých rokoch do rodičovského že domu prichádzam, bárs vedomý si, do úľa že, z ktorho vymreli i včielky hneď, jak padla kráľovná, že tedy nemám koho navštíviť tam, s kým utešiť sa ako kedysi. I hútam cestou, jak sa zbližujem, vždy úzkostnejšie: kto ma privíta, ach…? Chlad bezpochyby na mňa zavanie, jak severu dych mrazný, surový, nenávisť zazrie stínov, zvrčia kúty sťa na votrelca; vôbec zarazí ma puch, strach zhačká, jak keď otvoria hrob… Hrozné! hrozné! Z hniezda miloty dnes brloh nešváry; červ samopánom, kde prvej ľudský život vývodil, kríž Kristov vznesúc zavše vysoko triumfu znakom po Velikom piatku — Čo slnkom svietil, hrial, už v krbe snáď má skrýšu netopier: veď bez svitu noc hovie mu tam otupná —; a stolom, kde ako sneh raz skvel sa obrúsok — tých drahých prstov priadza! — podistým už plachta z pavučín… Och, hrozné! hrozné! späť radšej, späť! než púšť tú uvidieť… No dodajúc si ducha, otvorím vtom, do pitvorca vstúpim a — čo vidím? div divúci a zázrak! z kuchynky, naproti súcej, matka vybehla mi v ústrety, jas v tvári, radosťou zrosené oči, jak ma vítavala vše — „Mama!“ skríknem vo vytržení, ramená rozšírim, že zavriem ju po toľkých rokoch do nich, opäť živú, pritisnem k srdcu i jej nepustím viac nikdy, nikdy; ale, tenže úsmev milostný na rtoch, ináč bez slova, len otočená skvúcim slávokrážom sťa madona, mi vyhla objatiu, ucúvla, i jak, zopakujúc vzkrik, k nej blížil som sa, hnaný prudkou túhou, tak ona ďalej mizla predo mnou, letiaci obraz, až i — zanikla — Na vlastný výkrik som sa strhol zo sna: slasť, horkosť v duši v divnom zmiešaní… No jasný kráž ten dlho svitával mi pred očami vo premenách dúhy: snáď záblesk z ríše — nesmrteľnosti… 189* * Či jesto väčšej biedy národnej[55] pod slncom, než je naša? Pochybujem, že nájsť ľze rovne jej: je veliká a ťažká ona ani pyramída, juž faraónov tvrdý na rozkaz prez veky boli kedys’ stavali nešťastní otroci. Jej fundamentom, viem, slepota je mnohých století, nedvižnosť, bezcit v samopoznaní tak urputný jak neodvratná sudba, neináč vrstiev kliatba prevrhlých; a záverníkom, uznám, temena je balvan tlaku… No či poukázať i na kvádre, čo z našich necností kameňolomu nami samými vydolované, v drsnom spôsobe i osadené články dostali sa v nestvornú budovu? Och, veľa ich, svedectiev špatných! — celé police hlinených nádob; nedostatočností vždy vyššie stupne; pýchy parkany, výstupky sebectva… och, veľa, veľa!… A keď už pohľad je tak ostudný, mám zbridiť dojem i rozborom ešte? maz ľahtikárstva ešte oprýskať i žlčou posmechu? náš malicherný svet zväčšiť ešte sklom? Ba horký bych bol ani blen a trpký ani tŕpka, sťa oheň žeravý a boľavý, ni mrcha vred… Nie! odvráťte sa, oči, od toho divadla — dosť bolo sĺz — pitevný úmysle, skry do pošvy svoj rezák — dosť mi krvácala hruď — Nič nechcem vidieť, chcem jak ohlušený zabudnúť na všetko! — spať radšej, sniť… Sen azda bude milostivejší než skutočnosť, hach, táto ukrutnica!… A snívalo sa mi. Nie nadarmo, že jaro chodí svetom ako posol nebeský s božím plnomocenstvom kriesenia z mŕtvych: s touto úlohou i na Slovensko prišlo. A tu hnedky sa dalo do práce, svoj vznešený cieľ vykonávajúc… Ťaj! toho kvetu po lúkach, záhradách: nie, nikdy ver’ neboli takto vyobliekané, v tom rúchu nádhery! Im v pretekaní dvorili potoky, jak mládenci veselí, skoční, rečou o láske im hrkútajúc; nad nimi však vtáčky, kdes’ na pavlači svetlej dvorany, svadobnú húdli, hudci nadšení; a lúče slnka ako vrtké chyžné sťa mladuchy ich ešte krášlili, ich úbor perlový im prihadzujúc závojom zlatým, pripínajúc im na ňadrá zafír, opál motýľa… A po poliach, ťaj! zoristých čo klíkov a periec chlpatých — priam za pluhmi! ba div, že pluh sa spolu s oráčom i so záprahom zápäť neutopil v ich prívalných to vlnách zelených… Tak rástlo, kvitlo všetko, na rozvitku usilovalo vrchol s dychtením. Ľud zdravý, hrdý, jak kol jeho hory (nie strniská viac, ale bujných štíc), a povedomý, jak tok jeho riek (v živôtkoch skalných valiacich sa k moru): uveličený, vytešený sťa ten blankyt nad ním, na ústach hneď chvály hymn vysoký, hneď šťastný popevok radosti svetskej, bral sa, kráčal jakby žni jubilárnej húfne v ústrety… A nielen príroda tak oddýchla z hrúd všetkých, každou precítila skalou, zahovorila celým povetrím a každým šťavy prúdom strhla v beh po súrnej ceste životnej; i duch, jak pravdy bohatier, jak milec krásy i lásky činiteľ, snáď zažatý hen plamenistým duchom turíčnym, rad-radom vtelil heslá túh i dúm vo veľké, slávne skutky apoštolské! Po obciach rozhostil sa dobrobyt s pokojom bratským bez závisti, sváru: tak sedeli si naše dediny na slobodienky mäkkom podolku jak blaha tvrdze, od nichž odbíjal sa s rykotom dávnej biedy oceán, ten odvádzač raz mladistvých ich síl; z miest sláva národa však žiarila, sťa ranné slnko, jasom renaissance — Z ústavov zvonil rodnej mluvy zvuk jak z varhanov, a sťaby z ohnísk svätých v šír blýskali vied lúče osvetné — Vysoko týčili sa umien chrámy nad denným hrmotom, a v stredku ich sťa veleúľ si tróni Múzeum… — Skaď tento obrat? v milom prekvapení sa sveta pýtam. Kde má prameň svoj? že zájdem k nemu s duše radostníkom… povedzte! — V Tatre: znela odpoveď. — A v ktorej? zhíknem, i sa zbudím nato. Ba zo žuly v tej skorej… zalkám. Och, kto vzal jej sväté meno nadarmo!? 19**



[53] Za oných časov snivej mladosti… (SP 1906, str. 275).

[54] Tak hovoria… (SP 1906, str. 280).

[55] Či jesto väčšej biedy národnej… (SP 1906, str. 282).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.