SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ó, kde si, dobo šťastlivá!

[10]

Ó, kde si, dobo šťastlivá! keď ako iskra z vatry oka som švihnúť sa znal dovysoka a do vlastného tkaniva sa obraznosti vpriasť sťa pavúk bez suchých školometských náuk, len zachvátený mimoďak; i tekať si tam ako vták, pod sebou hrudy, trudy, bludy, jarmočný lomoz, grámor ľudí[11] — kde si mi, zlatá, kdeže si pod ďalekými nebesy? V čom as’ včuľ líci nietiš zápal a chováš, aby neodkapal? Z pomyslov vzácnej osnovy na návoj v koho teraz hrudi narážaš pásmo bleskuté? Čie ducha vzchytáš perute?… Ach! čujem, cítim, nikdy viac ťa túžba moja neprilúdi, čo ako sa ti lichotiac; mňa späli už v ich okovy tie nízke hrudy, trudy, bludy, ohlušil tržný povyk ľudí: som s vytržením — hotový…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama



[10] Ó, kde si, dobo šťastlivá! (r.).

[11] grámor ľudí (nem.) — jarmočné vyjednávačky, hádky