ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nežaluj, dušo, že sme osamelí, jak tie dva stromy niekde v pustatine, čo z koreňa mlaď vyhnať nevedeli. Ak zbiednie ktorý, už i druhý hyne, opúšťa vetvy: bezpomocné ruky; svoj vrchol vesí: hlavu ťažkú; sšuští zúfale lístím: och, viac ešte muky!? Mám osamotnieť ešte väčšmi v púšti? — Veď ,Smutno, smutno…‘ zaznie pieseň stará, ju strnádočka nôti blízko hniezda: — U slnka hrá sa celá detva jara, a v dome noci hmýri samá hviezda!… Veď ,kára, kára…‘ havran zakrákoce, v mrk zimný ponad dvory, z túlok poľných —: Zas rozožali sviece na Vianoce; nie anjeliky plesajú to kol nich?… Veď smutno, krušno, bôľno: srdcom vládať, a nepocítiť veliký cit svätý! len zrieť ho, pýchou na čelo hen sadať, tu, ako v oku zlatou slzou svieti… No nežiaľ, drahá. To už sudba božia, jejž nezájdeme nikdy na dno taju: sú rody, ktoré veselo sa množia, sú, ktoré zasa tíško vymierajú; však býva, že tie mladiace sa pekne mrú vlastne, a tie vymieravé žijú — Tak treba tým tam: škodoradosť riekne; my závisti však neplekali zmiju — Oj, príkladov dosť na to, bo dosť príčin: výtečník rodič, modla do uctenia: a potomok čo? pre zvrátený výčin na oheň súci suchár rodokmeňa! Dosť príkladov, bo i dosť príčin zase, tí naoko že mrúci vlastne žijú: v snáh verných krásnej zjavujúc sa riase — A to nám v nezvuk vnáša harmóniu. Bo nežili sme, planí zaháľači; sme robotili: a žeň naša, áno, šla veselo, že sievali sme v plači; a našim rukám bolo požehnano. Nie, práca nebola nám ťarchou, kliatbou, lež požehnaním, vyrazenie milé; ju zdávali my s časom pravou svadbou, dosť zazerali družky: kratochvíle. Zdar nevystal; však nerozdul sa pychom parohy ženúc iným oči vyklať: svoj chlieb my jedli pri kahánku tichom len skromnosti dať túžiac skromný príklad. A nežili sme ani samým chlebom. Od hrudy vyššie nosili sme hlavy do spojenia sa snažiac dostať s nebom, na všednosť získať aspoň odblesk slávy… I Marty pečlivej je vzácnou rola, nie hmotára zhon, skrbca upachtilosť: cnosť gazdinej len; a tys’ Martou bola, na ústach vľúdnosť zavše, v tvári milosť, ňouž pani domu hosťa z prahu víta. No starostlivosť tvoja šla i tuhšie, šla cestou lásky: drsnú priadzu žitia na hodváb meniac pričinením duše… Ja zas, bárs rab tiež u vôd Babylona, preds’ nezveril som harfu smutnej vŕbe: hrám podnes na nej, jak mi káže ona, pri našom skrovnom zhrievajúc sa krbe. Ach, udalosti krokom tiahnu peším, len vlečú sa a — sudba tlačí tvrdá; však jak som tešil, teším ľud svoj, teším… hľa, začrúc v zdroj i tvojho milosrdia. — Nuž nežili sme darmo, nežijeme, sa usilujúc život v život voviesť; i nesplákne nás vlna z brehu zeme, čos’ zbudne po nás, aspoň — dobrá povesť. A toto priznať — azda nepomýli sťa farizejská spoveď okázalá; sme nádobky len krehké, a kto sily i do tých vlieval, tomu — bohu chvála! I neželej, že sami sme len, sami, jak tie dva stromy v šírej pustatine. My porástli preds’ ducha mládnikami, a tých kvet: pamäť nikdy nepomine!