Stesky 4

Nie, nejde vždy len čerpať zo seba, by na dno nedošlo sa. I k iným treba siahnuť zdrojom, i k iným o výpomocné zovrenie, i o obrodu vo vyprahlom svojom, by zblbotal zas srdečne… Tak činím; i keď je vláh kol toľká potreba, jak nivám v lete žiadúcou je rosa: vy naše bralá netečné, odstavte už raz sily pramene! Nie, nemožno vždy vlastnou nádejou a kvietím mysle vnadiť. I k iným načim podísť stromom, zvlášť k mladým pre vence, chládok, pôžitok, i o vzruch techy v zošlom, povedomom mdlôb, neprajúcich obnove… Tak radím; i keď je púšť kol, hroble závejov, bárs jaro je, sa všetko náhli zmladiť: vy naše sady jalové, odejte už raz úrod rozvitok! Nie, neľze vždy svoj páliť duše knôt a olej, nedostačno. I k iným slušno patriť vznetom, ku vatrám kroz svetla-tepla dvojice, i ak ľze, v krbe už-už odumretom o rozžih uhlia v zápale… Tak pátram; i keď tma cestou, plno slôt a zlôt, lži, ústrkov, krívd, klamu visí mračno: vy naše ohne ospalé, odklopte už raz lásky zornice! Slovenský poet rád by ako vták tiež plesal; nie je vstave. Vše rozmachom sa popchne k letku, dosť svižným; však obecných bied reťazi hneď stiahnu ho, že naspäť musí v klietku, kde stesky snuje zas a zas… Tak žíznim, bárs starec, vzletieť ešte nad oblak — Och, neleňošte, rodné údy zdravé; v ruch prácny strhnúť, čas už, čas: — podajte už raz žitia dôkazy!