Stesky 4

Hory, lesy, dobre vám je: z plna miazgy z celej vlohy rastiete si do oblohy! Nik vám väzy nevyláme, nepodráža zradne nohy — Vidiac vás tak bezzávadne vŕšky týčiť, šíriť chvoj, na čelo mi chmúra sadne: bo mi priam na myseľ padne, pod vami čo tesne býva, odjakživa nehájený národ môj. Šťastné ste i vy, poľany: len sneh z vašich bedier skape, už je zimy po útrape! Prekvitáte ako panny; nik vám letníc nepošliape — Vidiac vás tak skvieť sa v kráse, z chmúry tej mi slzí prúd oči zaleje: bo v čase tom na um mi zíde zase, — čo vás kosieva, jak viete, po odkvete, — večne tupený môj ľud. Riavy, riavy, vám tiež nežiaľ: zo žriedel si vytekáte čŕstvo, čisto, prebohate! Tok váš beží si, jak bežal prv, neznajúc puta, hate — Vidiac vás tak voľne hnať i hukot čujúc vašich vôd, v duši mi hnev zblýska svätý z chmúry tam: bo na pamäti je mi vždy ten z každej strany prikovaný k hrude, nevoľný môj rod… V Železnom 19..