ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na bujnej si lúke ležím horeznačky, z chrastí tu-tam, z hája čičíkaný vtáčky, ktorých pieseň je tak uspávave sladká; a tá lôžka pažiť! — páper opravdivý, akoby ho bola nadurila matka… Ach, veď zem je matka vskutku! nielen živí na štedrých nás ňadrách, lež i vďačne ona v lono nás späť berie, uskočených z lona. V lone jej si hoviem, hľa! — jak nikdy predtým: pohodlne, takmer zasypaný kvietím, akobych bol umrel, ležal na postlaní, v rakve… Ech! čo smrť? veď splna hrudi žijem! Každý zmysel mladne mi, sťa vykúpaný: z dojmov ich — tiež z kvieťat — v mysli vence vijem… Usnem snáď vtom? oj, nie! hoďas odpočívam; zostrel zrak: ho v blankyt nebožiecom vrývam. Zmeral som ho ním prv, jak šlo, modrý, slnný; tak rozhrnul riasne záhyby či vlny — V nich sa stratiac, kutám: v svojej božskej básni kam to dospel Dante?… ,Raj‘ už kreslil smele; no že oslepil ho kráž zásvitu jasný, tvár v ňom Blaženy; i náhle ustal v diele. Ach!… že plň kde svetla, blaženosť a sláva, sa i ľudský počin zrazu dokonáva! „Ver’ tak…“ prisvedčil mi horec blízo ucha. „Nač ti sliediť po tom, čo je leda tucha? čo ni obraznosť si tvoja nepredstaví, trebárs trepotaním doláme si kriela? Zem! tá podstavcom i vzpriamenej ti hlavy; nuž, nezhŕdaj ňou ti danou šatou tela. A veď, maľuješ-li i to nevidomé, farieb nakladáš, čo tu v jej plajú dome…“ „Zvláštni ste vy, ľudia!“ sfňukal kvet mi druhý do ucha vtom: „rabi nerozumnej túhy! Živí, chriapete už iným za životom, zámky lepíte si v bezzákladnom vzduchu; a keď skydnú vám, či stretnete sa s plotom: kopŕc! sami tiež, haj! a s kou chválou — duchu… Skutočnosť vám klepcom, čo vás zviera, škrtí; uvrzli by ste a — stráchate sa smrti!“ „Joj!…“ som zosŕkal, jak zmijou uštipnutý. Po rozkoši bolo, po lahodnej chuti… Ako? nepatrné, márne krásky zeme, chvíľkové tie stvory, priviazanej služby, s tyčiniek ak zbraňou, ináč trpné, nemé, tie by mali pravdu, a nie — ľudské túžby? Zvíjal som sa v duši pre to pokorenie, na belasé nebo oči vypleštené — „Urazil ťa…“ vzdychla dúška materina. „Nedaj na reči nič mrcha čeľadína; vie len ubližovať… Zo mňa tiež to vieri kúrom, ach! — mriem túžbou: a tu pyšný blyštek stlácha — nevolaný mudrc spoza dverí; drzý pysk! a dvorí si, že — zlatý pyštek… Upokoj sa, utíš podráždené city; verím, úfam — neviem, čo: ver, úfaj i ty —“ „Zabudni!…“ ma sprava kvietky začli tešiť, nezábudka čoviac! — „Záhad, ktorých riešiť nejde, nechaj… Hľaď, kol pôvabu čo, krásy, čúd! — tie piluj a ži — šťastnej prítomnosti — Nás zrodila chvíľka, vidíš, chvíľka zhasí: a sme, nakrátko bár, predsa vďační hosti. A keď scvendží kosa, rovno, starí-mladí, podložíme hlávky — uľahneme rady —“ „Vráť sa z vytrženia výšin po zákone večnom, vráť!…“ zas zľava zdýmli kvietky vonné. „Len prv jak si chválil zem! spoločnú matku tvorov: na jejž prsiach, vraj, vždy rád si visel, visíš deckom, cucľúc poživu z nich sladkú; drž sa jej…“ „Jej, veru!“ výskla dobrá myseľ. „Bláhal si si, na jej zavalený lono; vedz: — i v komôrkach jej prituľuje ono…“ A tu ozávod mi vykladali v uši. Milo znelo, však i mrkotno vše duši. Vraj: — čo vidím, sú ak obličajov poly, zďaleka nie všetko okom zaobjato; vidno len, čo z útrob zemských vyvrcholí zeleň jak či kvet, jak krištáľ abo zlato… Vnútri! tam vrie dielňa v pôsobení prudkom, za osnovu majúc hmotu, silu utkom. Korienky ich, vraj, nech hlavný, vlákno nitka — oproti tej kystke skvostnej v slnku kytka z paprskov jak tiež — i ony sú tie struny na velenástroji pod šetrnou vrstvou, struny, po nichž beží prúd života mlunný, zvučiac tu hor’ hudbou súladu vždy čŕstvou. Nečuje jej ucho, čuch však vníma stuha; no a zraku hrá čo skvelá farieb dúha!… A ten prúd sťa fénix-vták,^[23] vraj, obletuje zem, čarovné kruhy v nej i nad ňou snuje bez únavy — Večná v toku vlna živá, tepny rytm, pud, vôľa… postup vo vývoji; tvor len po pohybe činnom odpočíva: sama tvorba v tvorbe nikdy nepostojí! — Z mrákav, vraj, vše slýcham-vídam hluk a blesky: švih tiež toho vtáka kriel i arabesky… Skadiaľ zletel — myslíš, zo sfér nezbádaných? nie, vraj: prosto s lúčmi slnka a či na nich — A naň skade? Stade, od vekov kde hniezdi na stvorenstva uhle, kriely v diaľok hony zaguľuje novo zauzlené hviezdy, by zbroneli ako jabká na jabloni… Hviezdy vzbĺkli, fakle rozmanitých svetiel, krúžia, iskria až sem… Stadiaľ — s nimi zletel. „… Divíš sa, však? odkiaľ, hlúpy drobizg zeme, vieme múdrosti tie? — Od vetierkov vieme, tulákov tých večných po nesmiernom svete, oni do úšat nám: ,šu-šu…‘ ale bieda! na dotaz náš zavše: a vy odkiaľ viete? skaď a kam trielite? nikdy nepovedia. I len mnúc si lístky, patriac do kalicha, kvet si vzdychá žijúc, umierajúc vzdychá —“ „Nie! smrť nie je zmarom — neboj sa jej, brate!“ zhučal snem ich — „Skon je, lež i započatie: čara podôb len, čo po priestore tečú s časom, lunky a — pľask! Však čo do podstaty: hoj! tá každému ti umkne nebezpečiu: nepohltí tej vír, smršť tej neuchváti!… V komôrke tam dol’, nie! nezhynieš tiež všetok. Budeš rád? môž’, z prachu tvojho vzíde — kvietok — Kvietok, ako my, ba voňavejší, krajší! tešiť budeme sa či — potomci naši — Tvoja duša že čo — chúďa, nahá, bosá? Tá si voľne bude tekať po obzore: spŕchať z oka noci na svoj kvet sťa rosa, v bozku slnka vzlietať — tak vždy dole-hore —“ „Mlčte!“ skríknem, „duši málo!… Dajte dívať sa mi na nebesá! túžiť — hoc i snívať…“