Stesky 4

Obklopenému ľuďmi všednosti, v tom hluku jalových ich fráz, vše sa mi ozve v duši hlas: Ó, neposlúchaj! ani nehosti svojimi pomysly a citom ich navzájom, sám nudiac sa, si cnejúc pritom; veď zabíjať tým drahý žitia čas, čo ujmy pre teba v tom, škody! i hanba ti byť pleták motajom — Zájď radšej krásnej do prírody, boháčky na kvety i plody, v jej svätú divotvornú tíš, hoc najskrytejšej do samoty, ba medzi hluché ploty, a uvidíš: jak dostatoční ste si spolu i spoločenstva do úkolu, jak s ňou sa utešíš; i aký rozžatých jej u ohnísk ťa vzácny očakáva zisk! Tam nikým, ničím nemýlený, čo krok, to nový cieľ, sa vzrušíš v každom okamžení; môž’š široko sa roztúžiť, poletom najbystrejších kriel, i do seba sa pohrúžiť, vnášajúc, vynášajúc dojmy, už na tvar určitý zrazené dielne pod nástrojmi… A tu tie tvoje pocity sťa perly sa ti z hlbín vyroja; s pomyslom sa ti pomysel lupienkovite milo združí, a pod slniečkom pokoja vykvitnú rovno ruži! A — zrnká zbierky poznovu — doplníš vojku perlovú; a zase, priviť sa mu tuhšie, rozmnožíš drahý herbár duše…