E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 4

Dielo digitalizoval(i) Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 150 čitateľov

„Odložím lýru.“

[81]

„Odložím lýru.“ Dosť už bolo jej žalôb s lichou náukou. Len búril pokoj naokolo som mátožením zlozvukov; a či som nepohnul ním ani, na jedno u nás uspáva stesk a či jasot odspievaný? Tak u konca som, na rozhraní… ó, duše mojej únava! Kedysi zneli z nej i zvuky do súhry svorné, veselé, bo i tie prsty hravej ruky patrili k pästi z ocele; a horlením to v mysli vrelo; ňou tučný otváral sa brost — Dnes chladné v dlaň si skladám čelo: ach, moc liet nad ním prehrmelo… Ó, duše mojej opŕchlosť! Jak ruta zbujneli mi polia; nádejnej plný rozkoše som obchádzal ich dookola, sťa gazda po nešpore vše — Však po žatve sa ukázalo bedárstvo môjho obdobia: pliev hŕby! — zrna, chleba málo, až srdce vo mne zaplakalo… ó, duše mojej chudoba! A či to povrchné sú súdy? tu znalcom-sudcom sám je ľud, i boží v ňom hlas uzná trudy, imž prepadnúť dal vyšší súd? Veď o to mi šlo, o to stále, nájsť pravé slovo života, čo v ľude ozve sa, nie v skale, chce súcit len, nie podnet k chvále — Ó, duše mojej prostota! Ba ďakujem ti, dobrý ľude, ti chválospevom ďakujem: tys’ zachoval ma v sveta blude! A že až podnes jestvujem, je z tvojej lásky — krom tej z neba —: tvoj požehnaný podolok mi poskytol i skytá chleba; mňa vzal si sebe, mne dal seba… ó, duše mojej útulok! Keď znovuzrodil si sa, ó, by i mne bol riekol ,effata‘ duch!… hádam i mnou za tej doby by bola postať zajatá, kde darili sa veľké diela. Ach, v moje časy studené nech valom bár mi snažba zvrela, jak láva hneď aj skamenela… Ó, duše mojej trápenie! Však darmo želieť. Prežil som ich, tie časy mĺkvych pohnútok; z múk kedys’ žhave povedomých mi tichý zbudol zármutok, nímž klesám, podvečer jak ovad — Zbroj piesne srdce zatĺka: veď niet, niet! niet čo ospevovať, a hnus je sa mať opakovať… Ó, duše mojej zámlka! „Odkladám lýru.“ Dosť už zneli jej struny. Tenšie pukli z nich, zvlášť škovránka tá, filomély… i chvie sa pár len šomravých. Nač ďalej kaziť vozduch boží, svet strašiť kviľbou večera? Nikomu ston tvoj neosoží, nuž, na klin, lýro; k svojmu loži… Ó, duša-labuť umiera! A ak bych ešte prišiel kedy ku slovu, bude zo sna jak: — hlas, ktorým v ceste naposledy, keď sťahuje sa, zalká vták či ozvuk clivý onej struny, čo prasknúc, víchrom v priehlbeň nástroja siahne a v ňom zduní i hynie zuniac, hynúc zuní… Ó, duše mojej bludný tieň!


[81] „Odložím lýru.“ (SP 1906, str. 286).

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.