ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U nás toľko rezkej sily vo prírode! Prúd sa valí z každej žily, hučí, až to brehom striasa: spôsobilý s podobnými v bratskej zhode svetové bár pohnať kolo, nielen mlynské… Inu, chasa čo sa priekov nezabojí; hnilom nezná o pokoji, hlása pôvod svoj i v chode… Ako, že len tá krv naša, hoďas jak tam, v pevných žilách, obieha si ledabolo, lenivá súc — hnedky kaša, smola zasa? Hladká cesta a či ťažšia, tepny zdŕža abo vznáša, naokolo o chromých sa šmatle silách: — nerovná sa ani len tej — bystrej vode!? Aký rozdiel prenikavý, nesklad potom medzi proťajškov tých zjavy! že až kričí, v oči bije. Cudzinec sa pozastaví, zhíkne nad ním — Z úvalov tam ženú prúdy pretekave so životom: skočné hudúc melódie, s chvatom vládnym hate boria, drvia prahy; a tu, trebárs zdarné údy, strmé plecia, srdcia v hrudiach, a nie hrudy, pozdĺž hoc i dlaň jak dráhy predsa! predsa nechuť, lámka energie, zadrhnuté kroky, snahy!… U nás toľko mužnej pýchy v hore, v skale! Vrch si čnie síc dumný, tichý do výšavy (nazdal bys’ sa, samé ,Mníchy‘); ale zato okázale čelo zdobí si i skrane vencom slávy: z lúčov slnka, od včas rána do večera neprebrane vyžiarených, rozprskaných; z hviezdnych kvietkov, natrhaných nebeskej si na poľane od mrkania do svitania… Ako, že len naše hlavy okväcajú znevážene do pokory, živelnej jak od zárazy uderené medzi väzy, pošinuté, nalomené — klasy vše po krupobití? Chrbát sťaby bez pátere — túžbou oko nezahorí, nepodchytí: urny, v nichž sa popol šerie — v celom byte ani kmitu ctižiadosti, samocitu…? Čože? či sme leda tvory pre protivy — pre odpory!? Aký zápäť rozkol citov, zámrak umu z prehliadky tej po obide! Hej, kto raz, bár okamžitou, prešiel ňou tú nezrovnalosť, veľkosť, malosť: do plaču mu, do plaču ver’ takoj príde! nesmierna ho schytí žalosť — Hore jasných vo výšinách, na reťazi sťaby symbol u symbolu, vzor u vzoru írečitý, myslí vzor i merťuk spolu pre výron ich, pre výrazy: hrdé končiare a štíty; a tu dolu po nížinách, po dolinách, po stráňach kol, po lazinách ľudia — číre zemeplazy!… U nás vzduch je ako krištáľ, rýdzi, čistý: napustený ibak vôňou, z hôr, z lúk, zbožných od záhonov — hľa! staď sšvišťal — prirážanou vánkov kriely v zlatom prášku, v kvetnom lístí: meteľ svetiel po meteli —; zjarčený ak natešeným, prtiacim v ňom švitorením vtáčích husličiek a píšťal… Že keď takto s voľným dychom, ako mlieko sladký, biely, steká k duši, — hoďas v prítoku tom tichom lunky-perly hádžu trilky, vlákna aromat sťa žilky tepú v hravom vlnobití, — ona už tu nebo tuší, bez zámuty v sebe blankyt rozťažitý; z plna chuti slasť i pokoj večna cíti… Ako — z toho čista jasna blesky-hromy! nešereď kde cudzopasná — jak? v tom našom povedomí, v končinách tých tajných, vidných, v príbytkoch, u krbov stydných, susedskými medzi domy, v príbuzenstve, v užšom-širšom spoločenstve že preds’ toľko — nečistoty!? neporiadku, pletích, treníc, rmutu, zmätku krvavej až do hryzoty? Sťa sklo že sa truštia cnoty na mam, faloš, na pokrytstvo, zradu, na lož, podlosť, kúsky ničomnosti? Vzácne mravy, vkorenené v ráze, v zdraví; prostoty a úprimnosti milé kvietky, lúče mysle, piesne… všetky hynú mraznej od cudzoty: — zostávajú tŕne, osti, zadieravé bez ľútosti… vyplekané jakby doma, črvavé si vedú plody; zvyky bláznov, fanty módy, šumichrastu čačky-pletky, opíc náter; i to dieťa už-už tratí páper zlatý, za sladkú sa hanbiac mater… Anjelských bár hnutí vlny na hrabliach sa diabla zlomia: tečú potom — kaluplný prúd za prúdom, dravá vlna popri vlne; hrnú, v pysku jed i s brudom, pustošive-pohodlne, bez studu i po výslní, bez závady do svedomia: škvrny, fľaky, bahná, kaluže a mláky nechávajúc — mrzké plávä… A z nich vstáva, kúri ponad pláň i údol, v panenskom sa vzduchu mladom vijúc hadom, brložný i tržný kúdol z krčiem smradom! dusivým až nákaz puchom azúr neba presakujúc, znesväcujúc zlorečeným pekla duchom… Čože? či sme ku ostude iba svetu, na otupu!? pre klebetu — pre potupu!? Ktokoľvek tu chvíľku zbude, a nie povek,. nech si len je čestný človek: odvrátiť sa, obrátiť sa na opätku — stratiť musí, lebo sa mu i dych — zhnusí Nad zemou sa vozduch stele, naširoko, prevysoko roztočený duchom mieru za nedele: nekonečné sivé oko, za zrenicu slnce skvelé — Plesá, jasá; uhly jeho, jeho steny v protislnnom postavení, zrkadlo jak u zrkadla: z ktorých krása nehynúca, nepovädlá rajským kvietím usmieva sa, v dúhach blýska, opretých na vrchov lemy, na skalisko zo skaliska, — ozávod s ňou strujou mocnou božskej lásky neochladlá sála sila, kriesiac i tú skalu, hrudu, by sa pohla, rozprúdila ako živej vody žila; ani nemý neni duch ten zeme, ale neskonalé prespevuje žitia hymny dušiam ľudským na obudu, budiace sa súrno-súrne vyzývajúc na ohlas z pŕs preúprimný, zobudeným zlaté kríla pripínajúc v podlet, výlet na nebesá… No na zemi? rovného nič tomu čudu; vždy ten prezved: — Za letného vrcholišťa a či že svet poputnali zimy mrazy, rovno temnie, rovno razí: smetište jak u smetišťa — močilo jak u močila — smotánka či spodok ľudu nekľudu zmes, čmudu, bludu!… U nás keď tak zahalí sa do pošmúrna, nepriezračna obloha, že ani očka neukáže belasého, mihalnice, brvy jeho, oblaky, sťa flóry visia, orúšenie rozriasnené, kotúč krepu pri kotúči: to sú mračná! mrcha vôle príznak istý, pohoršenie, zanevrenie v nenávisti — A keď víchor zreve-zbučí ako byvol, húkne v úval, v rokliach skučí, horské zhvízda prez hrebene, v chvoji sšumí, hudie, spieva; vrchy v chmáry sťaby krajčír preodieva, sám i tkáč — čuj! jakby vari na krosnách hmly bol včuľ zívol; porozmetá dúbrav štice, v driek sa boru zaprie sťažka, tlačí, dvíha, stenúc ,iha!‘, celým šiatrom zaopála, až to puká, až to praští, uskočí — buch! o bok brala, až, výbojník, z jeho bašty nebom skrútil, zemou kývol: — to je triaška! z horúčavy do zimnice drgľujúca velevážka: brhlie kotúľa sa, letí klesť ni perie, ani smeti; grúň pri grúni v otrhanej žobre huni — A keď oči blýskavice zlupkajú vtom, v rozjatrení ziskria ľútom, že sa krížmo porozlietlo v svete mračny preklenutom: to je svetlo! pivónia každé líce, každé čelo ľaliou sa pozaskvelo — A jak zápäť hurtne-zhrmí, zosŕka vraz, žihne, zdurká vhor-vdol prez hôr rebrík strmý; každý živel napriek živlu zvetral, zdivel v rozpuste tom na slobode, pritrielil, sťa k šelme netvor, oblak k víchru, k mraku vietor, k ohňu voda, oheň k vode… to je búrka! hurhaj, lomoz trmy-vrmy: vážnosť, ráznosť, bodrosť, smelosť, odvážlivosť, neústupnosť, zdatnosť, statnosť, slávna vášeň, náruživosť, nehoráznosť, majestátnosť!… Ale i v tom krutom boji, čo len hore koncom stojí, neľaká sa triašky, zrážky, ohnivých ok: rastlina je či je živok, útočeniu, napádaniu v protivenstvo, na obranu zhurta stiahne k vlastnej zbroji, nech je haluz, list či riasa, spár nech, kľuvák a či zuby; tak sa chráni od pohromy, zmaru, zhuby, leje brok i hradu striasa, vracia údery i rany — Ba i kameň rihne plameň, urazením zakresaný!… Ako? sme len tône siné na tej zemi? neurčité, matné schémy, bez kostí, bez srdu, žlči, spod tlaku bár krv až rinie? Naša myseľ čír je nectný, hlúpy kyseľ, čos’ podobné huspenine…? Ukľapnuté tŕnie, mlčí; krívd necíti, bičov zloby: hlavy, prsia — pusté hroby… Čože? za trpný nám príklad svetu byť je usúdené, krám veteše, trúchne výklad, za mrzáctvo, umučenie…? cmiter, ktorého i brána zakovaná pre pokusy zmŕtvychvstania…? Nech to vidí zo slobody výletník v tie smutné kraje: zhrozí sa! — Ak nezakľaje, zbĺknuc hnevom, výlev hany za výlevom: aspoň nemo skrúti hlavou nad ohavou, odpľuvne, fuj! — plecom trhne, opovrhne — odriekave rukou hodí nakríž… a poď! dolu schody… V prírode, ľaď! do úmoru, po prietrž až, prepruh, priesil, výzvou každú pre letoru boj o bytie, meranie síl, odporu vzdor, odpor vzdoru, vlády próby, varujúce — od poroby! veľpud sebazachovania v slávnej práci, vo vysokom rozhorlení bez ohľadu, bez výberu dejstvujúci, zápasiaci s násilníkmi urputnými… Ale vidz! — čajs’ na znak zmieru: prez mrákavy prepásaná svitá dúha! pokoj — úsmech sťaby rána — slnce: pečať pokonania — Spolný triumf sokov? — veru!… a pod nimi? Skrehnutá i žitia túha: — podnož číra… samý sluha ponížený, s ohnutými tyly — do jarma či okov? — splodení i narodení za poddaných, za otrokov… ........... Och, tá neresť! och, tá bieda! a čo bych žil tisíc rokov, jazyku sa doriecť nedá!… * Milý môj synovský priateľu,^[68] stískam ti statočnú ruku! do práce, do boja umelú, rozkoš v tom stisku i muku: rozkoš!… Že akú, vedieť bys’ chcel? na to sa vzplanutým zrakom pýtaš? Slasť, synku! jak tá z prípravy včiel: — v skutkoch ty dôkaz mi skytáš: Otec tvoj nesplodil — havrana ani hen mrzkého netopiera či iné meňavé, obojné zviera… prepáč však nemiestnosť zrovnania; naopak, k cti ti to pohana — Hej, ty si vzdor zvodom vábov i vnadíl ni jednej nezadal zo zásad, v hruď ti čo otec ich šľachetne vsadil: štepnička prv — dnes už bujný sad! nad ním či mrákava hrozivá mrká a či ho zalieva zlatý dňa svit; v perutiach ducha máš, otec jak, brká, znajúce v čo akej búrke smer, zápoliť s ňou, saňou strely jej preťať, mečom jak plamenným, po blankyt vzlietať, od hniezda odbíjať povíchric hyd; ku tomu za postav na írečitosť základných od piat až po strmý tyl prevzal si otcovský charakter: najvyššiu, najkrajšiu z kontinuít, držíš ju, varuješ zo všetkých síl, dôslednosť túh, slov, diel, nepretržitosť: — na tele, na duchu — bohatier!… Takto si hľadel, hľa, povystrojiť z otcovskej zbrojnice útlu už mladosť; trváš tak… celistvosť povahy, sýtosť, bez ujmy dosiaľ hoc za márnu byľ, pieratko, tienček či odrobku z mŕv, bujarý, horlivý, pevný jak prv: nahliadneš? rozkoš že pre mňa i radosť!… Ale, ach! — a tu, hľa! v stisku tom ruky i muka — pátram-li po našich rodinách, prítomných, postupne pominulých — veď som, ach! západ zrel nejednej z nich, súhvezdia dedka to po mdlého vnuka —: srdce mi horúcou bolesťou puká! bezmála dušu mi unesie vzdych — Prevraty aké tam, smutné zmeny zakrátko: v druhom už pokolení! Otec čo — robotník, nadšenec — pre reťaz potomstva zasial a štepil, fakľou zač horel, sťa slávy tvrdz sklepil: všetko to syn tu-tam, nevďačník, zvrheľ či spustlec či nedbalec, svietivé podusil, vysoké strhal do prachu, prospešné s mladosťou zmrhal; rázu ni kremeň mu nezdedil nik: na hrobe namiesto z úbeľu trúchlivý skrehol mu na pamätník… I vše, ach! zrel som, zriem rodinu ctihodnú znehodnieť, obratom ruky pevnôstku zrútiť sa v sutinu; kliatba? či zárodok skazy už v rode?… Nahliadaš? trýzeň že pre mňa a muky!… Povedz mi teraz už, priateľu: s podobnou pomocou ku cieľu kedy sa dôjde? Rec: kedy sa dôjde po hálku národnej budovy, ak má mať grunt v melkej, trasavej pôde, v bútľavom oporu stĺpoví? nikdy, však?… Och, bôľu krvavé puky! jest, čo ich rozvíja, obnoví; nešťastný ker môj to ružový!… Nediv sa tedy, že zreteľ môj zdávna, holúbkou tekajúc skúmave, na tebe utkvie vše, výnimko slávna! zelená sihôtka v záplave, potecha, ktorej som rád tak, rád — Junák! ó, druhmi kol otrasúc stvrda, predchoď im vodiaci za príklad, počnúc ti od rázu, zrazu to brda, prez zápal ducha, jak vatra hôľ hrdá, hlboko korenných do zásad!… * Už vidím — a stud na tvári^[69] mi vzbĺkne s hnevom, páliac ako rana —: nám, krok bár vpred, sa nezdarí, na dielach nespočinie požehnania. Čokoľvek tvoriť počneme, v nádeji náplň vniesť v tie prázdne deje: lenže sa ujalo, už zakrneje, až prepadne sa — do zeme; i sklamaní sme, holí, bez nádeje… A spoza uhla nepriateľ sa smeje… Toť! tu-tam naše podniky, vraj: k dobrobytu schodíky pre národ, podvih — totie sľubné siatia, kde na úžitok stonásobný ráta i kto ich ako oráč sial i kto k nim mierku požičal — tie rezké podjemy, zvliecť biedy putá, tá mnohá žertva od úst odtrhnutá na oľtár v jase včasných chvál… ký úspech odeli? či došli klasu, vysypať hoj kol veliký…? Ba našej chudoby len svedectvá sú! sú hanby našej pomníky, na ktorých krôpky potu, sĺz sa trasú… — Kde, čo je toho príčina? premietam v duchu, väzeň ťažkej dumy; je nevinná, či zločinná? Len babráctvo, zle vycibrené umy? už z domu gazdu nedbalosť, cit povinnosti v zátrate, zodpovednosti ospalosť, jak šomrajúca mienka hučí-šumí…? Či ľahkovernosť, slepá ostražitosť? Alebo ruky smolnaté, sebectva polyp, chorá svedomitosť, vred rakoviny…? Ale cit! dosť pitvy v ranách… Pre ston radšej skrytosť… Neobviňujem nikoho, mne trýzňou žalobníkom byť; a súdiť — chráň boh od toho! a preto márne hútam, márne kutám — Var’ úrek skôr kás’ vražba to, meniaca zlato na blato? ech! povera nech ňuchá príčinu tam… No akokoľvek obrátim: strach! nevedieť ni vlastným vyhnúť putám; že i tu ziskom — troska, dym!… * O dom ďalej! keď sme tací^[70] ledajací, neboráci, s vodcovstvom či bez vodcovstva neumelí maloletí, akoby len ešte — deti… Ďalej o dom! ako žiaci do školy, hej! do učňovstva: Prerodiť sa, preštepiť sa dať čo plánka, zošľachtiť sa; vážnej vyučiť sa práci na postatiach podľa zvykov, návodu tak ako smeru pokročilých robotníkov; osvojiť si rodnú hrdosť so samocti bezúzkostnou vzpruhou, ctižiadosti ostňov trebárs pribrať, charakteru oceľovú vpáliť tvrdosť; rozšafnosti, šetrnosti uvyknúť si, veru-veru! aká len jest, činnej cnosti, sprostého čo bez pávovstva okrášli, kým dobrom hostí nás, náuky za úplnkom sťa dennicou na úsvite, osvietených pravdy slnkom… Kde to ide? U majstrovstva jedine, tam: — uvidíte! len sa držať predsavzatia — Kto tu ináč zmýšľa, máta, klame iba, zrovna hreší; abo v sebamilstva cite urážlive dotknutého, slepca pre zlo spoločné, ho pomsta vedie, úpad teší: tak či onak — mysle špata!… I keď na svete sa veľmi mnoho ľudí nimi činí, základne či bez príčiny: ktože majú učiteľmi našimi byť? — Kto by iní, kto by lepší!? Naši bratia, k tomu majstri praví: Češi!… * Čo z nás bude, ak sa v stálom^[71] boji tom o bytie tuhšie nelapíme života, každým tela nervom, svalom, každým vláknom, vláskom duše…? čo z nás bude? Svedomie mi šepotá: Možný iba taký súd je: ledač — bedač — holota… Veru tak! V tom krutom boji, ako človek pojediný, ani národ zároveň neovládze, neobstojí, ak sa k dielu nepričiní s chuťou, scela od umu síl do ramien… Len kto kráča, dôjde cieľa: ako slnko každý deň. Kto chce žiť, sa musí kývať: toť! ten bič, čo ,čihí-hota!‘ durí koníčky i — nás… Preťahovať sa a zívať v leňoškách: trc, za robota! No a k stolu, mís kde, fliaš zhon zas a zas, prihnať — jesť, piť — po zem holú… trafí každý bruchopas. Iba kto sa zhýna, zháňa, ktorú zajal, na postati: nad hmotou ten zvíťazí; tomu svitne požehnania zlatý klas i paprsk zlatý; vnadu zradnú zažehná krás obrazy: — i mu z tela, z ducha spadnú všetkých bied, krívd reťazi! Zboriť vetché, nové tvoriť, neduh vyplieť, vsadiť zdravie od gruntu po hrdý štít; neskývražiť, no i sporiť; žertvovať, vždy srdce v hlave — duchu chleba získať tiež a šľachty v cit… tak sa z čiastok zeme-neba chrámom vypne blahobyt! Chrám jak, áno! na oltári vzájomná kde, bratská láska ako slnko plápolá, olej viery žiarom žiary; prez pás vencom miesť opaska dobrú nádej, s vylúčením kúkoľa… Zbudovať ho!… Vôli mladej ustúp stará nevoľa! Nad statočnosť nieto cnosti!… (Kuzmányho záveť totú^[72] nezmĺkle čuť zvoniť nám): ako nad iné sú skvosty mozoľ-rubín, perly potu; povedľa nich pocit jak — tiež drahokam — povinností vykonaných predčí všetkým odmenám. Len kto pravde veru slúži, po kráse vše čisto túži, napomáha spolný zdar: zrelý klas ten stuhou druží paprskovou k plnej ruži; akokoľvek nedbalec nech zmýšľa bár, ale to je celý človek, nížin-výšin hospodár!… — Viem ja dobre, ľud náš v práci zahanbiť sa nikým nedá, úsilie má, cit i vtip; no my, znať,^[73] sme dropi-vtáci, zaháľači, trúdi leda — pohodlní na dômysel, na pohyb: za svetlo mu nikdy v splní, plekači skôr jeho chýb… Povážlivé!… bo ľud hľadí na nás, ako do zrkadla: rub a líce zrovnáva — Ako? kde sú predné rady? v tôni? rtuť im snáh už padla…? Chovám pánkov? hm!… Mne trud, cmar? zábava, rozkoš im však so smotánkou? Ej, to deľba nepravá!… Nuž, vysúkať ruky, vlohy rozviť už raz, napäť sily! a ta — stranou lieň a zvod — v jarmách mnohé na prielohy: zrýpať ich, by obrodili ako stoly: hajde! s ľudom ozávod, by sme ľudu hodni boli… Pokrok: kvet dnes, zajtra plod!… Ináč, v hrob ak nebezpečie strhne ľud ten schopný, chtivý: stĺp mu uhláv bude stáť, jehož nápis svetu rečie: Tu ten národ nešťastlivý leží si, hľa, ktorý, hoc bol žil by rád, zanedbala, usmrtila, pochovala jeho — znať!…