E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 4

Dielo digitalizoval(i) Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 111 čitateľov

Tak sám a sám!…

[16]

Tak sám a sám!… Už v počiatočnom rozprsku, na perách ešte rosy krôpočky, svit v očiach smavý, dušou kýpte nedorastených ešte perutí v let za motýľmi kratochvíľ, za chúťok vtáčenci, a v srdci pocit, že i mne patrí čarokrásny svet: jak v kruhu som sa našiel šarvancov, strhnutý nimi v hier ich potak, v nezbedné zachytený šanty, na dobrodružstvá smelé zajatý, i zasvätený v roztopaše nejeden fígeľ pôvabný: už vtedy, — jak tá lunka potočná, čo vyrazí sa z prúdu ku podmoli, tam prútik prihne vŕbäťa, v nepovedomej zábave naň stýba pien perly hasnúce, — tak v ten čas už vše octnul som sa osamelým naraz, a odvolaný kýmsi vnuknutím, von z šumnej prítomnosti ním unesený kamsi, zrakom ľpiac na obzore, v sebazabudnutí len širáčik svoj točiac v rúčkach, bol som sám a sám… Po detstva hrách i šialenstvách, snoch na ružovom lôžku zorí jak záblesk rýchlou obudou nastala búrna doba mládenecká: u tepien poplach krvi vzkypením, pŕs zdmutie rozpínavou silou, širokou vôľou rozprah ramien, vlnenie v duši, v mysli požiar, od nížin úpätia až po temeno vzruch, rozmach celej bytosti: — ten nezvratný to rozvoj májový, sťa pohonič, čo bičom z lúčov zvíja, i uzdu pustil pudom… rozvoj, nímž každý tvor sa sponáhľa beh rozvitkový zavŕšiť, dokorán roztvoriac svoj kalich bytia: až doplnením svojho úplnku i záľuby si nájde vzácny predmet, cit súcit, rozum myšlienku, čo zmysel pochuť, úkoj záujem, zvuk utriedenie v harmónii, svoj veniec kvet a farba svoju dúhu… Svet okolný sa zdal byť kolbišťom, jak poľanou by pre dostihy, postretou kvetným kobercom, kam vyhrnula bujará sa mládež pod hesly trblietavými s odvážlivými úmysly, rytieri krásy, slávy dobývači: i zharcovali v hrdom turnaji, vyzdvihnúc štíty, zbrane pomerajúc, v boj vtrhli, v zápas horúci o zlaté výhody: česť prednosti, výslnia postať, byľku vavrínu, pochvalný spoločnosti potlesk, smev dievčích ústok ružových, peľ líčka, sľubu prstienok, o chvíľku rozkoše… Mňa v tichú zápač kams’ koľaj tajná odviedla, otočil dumy hmlistý závoj, môj zápal stlmiac v túžbu jätrivú: i odrazený od družiny, z jej hier vylúčený olympijských, do seba sprudka zavrátený, — sťaby za vlastné bučné parohy kde v húšti jeleň zakvačkaný, — bol som sám a sám… A cestou zájduc životnou — jak, pútnik nevoľný, som po nej kráčal, vzdor protivenstvám, ústrkom sa hnal za cieľom večne ďalekým, neskrotiteľný dychtivec; či keď som v sparne dňa sa uchýlil v tieň u dráhy, znoj poutrieť si z čela, či ku studienke zahnul zvonivej o dúšok vody: v každom prípade dosť postretal som spolupútnikov, dosť: — takých, zo života trhu čo výskajúci unášali korisť a bláhali si v sladkom pohodlí; i takých, ktorí nad stratami prehorké slzy cedili a hynuli až v tiesni nešťastia — No oných ani netkla sa ma radosť, ich triumf lichým nad ziskom jak blýskavice žmurkot zmihal vedľa (— Tak mizli mi i vlastné potechy, na ústach trpký úsmech nechajúc…); tých bôľ však ako nebožiec mi prosto zaryl do srdca: i o jednu zas ranu bohatší, o smútok s ťažším bremenom som rušal ďalej cestou žitia, ďalej za cieľom večne neznámym, nad sebou čiernej sudby oblak… A trebárs márnosť na mňa uprela svoj pohľad škľabivý, len čeperím sa vpred, nošu teperím —; i kamkoľvek smer vzal som dosiaľ bludným ťažením, kdekoľvek poklesla mi noha na oddych krátky, kedykoľvek mi do pomyslov chľuplo toku to biedne ,ja‘: jak raja vyhnanec, jak káranec by zrovna zato, že na svet prišiel som, — som bol, ach, bol vždy sám a sám… Skaď tento pocit samoty, to pustovníctvo duše? v družstve tá nedružobnosť? v ruchu, v hluku sveta tá strnulosť, ten zámlk zaťatý, mrzutá uzamklosť? kýs’ nesúvis kol s veľkým celkom, odryvok, odrodok… skade? Neviem, neviem, neviem — Aj nehľadám viac toho príčinu, jak zháňal som sa po nej, chcejúc ju v brlohu jej dopadnúť, a sťaby hydru zadrhnúc ju, dať uchvátiť sa veškerenstva prúdu, v ňom úprimnú si vlnku pritiahnuť a zápäť tiecť s ňou — tiecť — tiecť v nekonečno — Nekutám za ňou. Len sa osnúvam ojedinenia mätnou pavučinou, jak večná kukla zavíjam sa, v hmlu zahaľujem diaľavy; len ako v púšti sirá osika potíšku vzdychám, želiem, osŕkam; len pravom vetrím o poludní akoby polnoc, o polnoci zasa hrob akoby — I na vlastnom sa zhrýzam srdci, nebožiatku, kment vlastnej duše driapem: v osudné to zamestnanie zatratený súc sám a sám… Tak sám a sám!…



[16] Tak sám a sám! (r., SP 1906, str. 77).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.