Stesky 4

Ďaleko som zašiel žitím vlnobitím, hromobitím i priaznivou pohodou. Keď sa ohliadnem tak spiatky, nedozriem viac tvári matky, svojho z ľudských východov. Nejedny som zodral bôty po kamenci, po hrochoti, nejeden tiež strhal šat medzi tŕním, v priekov mieste… Po tak dlhej, trudnej ceste čas pomýšľať na návrat! Nejeden chlieb utrovil som, nejeden cit zamárnil som, slzy ronil, cedil pot; zažil dobré, zažil plané… Čas zakľúčiť putovanie, zhotoviť sa na odchod! Bo ak aj by v kapse zbytok, čo mi je to za pôžitok, v srdci keď už prázdnota? A so srdcom po žobraní ísť… od toho nech boh chráni! Radšej západ života! Vybral som sa s nádejami, samý puk som bol, sľub samý: čo z nich? Padež sklamania. Zahľadím sa na kočiane: snáď ja rosu vešiam na ne… Škoda túžob od rána! Pracovať som začal stuha: bol som číra snaha, vzpruha… Výsledok? síl útraty. Po strnisku snopkov málo; preto ver’ sa neoddalo ani pohnúť z úvratí… Ustatý som, unavený, ošumelý, otupený: veteš už len z dávnych dôb. Údom ťažko, duši tesne: tu i tu len v nej mi blesne, osvietiť mi hádam — hrob. Ďaleko som zašiel žitím, pozorujem, vidím, cítim: ej-hej, priestor ďaleký… Chvíľa tu: zísť z žitia lánu, domov zahnúť, zavrieť bránu, porúčať sa — naveky.