ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zájď, slnko, zájď už! Dosť si svietilo, pableskov šľahom narozptyľovalo sa očí mojich, plachých holúbkov tých, šírom po svete, až perute im viečok klipkajú — A žitia ruch ty, čo na silách mi prez deň preberáš, bo nástroja sú tvojho strunami, ty ustrň tiež: si unapínal ich, a vari nechceš ešte, ďalšieho od napínania aby razom praskli a nástroj ten bys’ navždy zahubil, jak u mŕtvoly — Stíšte, vodopády vy hluku denného, čo pobrežným ma zachytáte prútím vo svoj prúd, tam do krútňavy vpletiete, že závrat, zo všetkých trubíc, kĺbov odvitý mi hlavu omoce; až svitne zas, svoj odstavte jaz… Túžim po noci, po tichu, pokoji! — nie pre oddych, pre odpočinok (ten tiež príde potom, prez povedomie zlietnuc záclonou): lež abych všetky dojmy otriasol, vliv odrazil som cudzí, vonkajších som vyobcoval pohnútok húf, vôbec svet vyhnal zo seba; a naopak bych z najďalších sa bytia výbežkov do zväzku zhrnul z dennej roztraty, tykadlá túžob stiahol pod srdce, v úľ zhromaždil sa zmyslom, živlom každým, na mysli, v duši zosústredil: tak, tak samosvoj a celý, úplný a zavŕšený navrátil sa domov, sa v sebe uzavrel, v tej komôrke, útulni najtichšej: kde velebný ma čaká svätvečer, tá najslávnejšia z chvíľ, z nichž sa skladá život človeka; hod rozkošný — len nesmrteľný skôr plam na oltári vznietiť, ku stolu skôr ducha prisadnúť!… Tma, ticho, pokoj… Čas odhalenia vnútri podstaty, tej sochy božskej, dosiaľ odetej vo prašnú pláchu; doba rozvitku potuchy z pochýb zvierajúcich lupňov na istoty skvet biely; okamih preobrazenia z tela v duchovný zjav, premenenia zemskej šmúhy v dúhy jas: — nebeského príchod kráľovstva… — Ó, jak sa pripraviť, jak vystrojiť, jak uspôsobiť, abych súcim stal sa do služby, jejž mdlé sily venujem; obete hodným, ktorú trasúcou sa zapaľujem rukou; dôstojným pomeru, doňhož s hanby rumencom na líci vstupujem!? — bo, Hospodine! tá moja služba tebe patriť chce; tá obeť moja, pane! hotová je zhorieť tebe; k tebe rád, tak rád bych priblížil sa, pritúlil sa, Otče! Hej, skutok, bože! hodlám vykonať, čo jediný je hoden života, bo sám je životom: nie obrad pustý, lež vrúcna úprimnosť; a v chvíli tej — ó, že len raz dňa zavítava ona! — keď s denným svetlom i svet zapadol, sám v tôni trvám, celý, úplný: v tej chvíli — včuľ — ten skutok nad skutky: sa k tebe modliť, pohovoriť s tebou… I jak sa k tomu schystať úkonu, jak prihovoriť, by som verným ti bol služobníkom, žrecom bezúhonným, a nadovšetko milým synom?… Ach, bez počtu hriechov vo mne, na mne škvŕn už pláväťom dňa, ktorý uplynul! I v nočnom tichu čujem, tie jak hlasne ma obviňujú z hlbín svedomia; a vidím i v tmách, tieto ako mi na krove tlejú uhlím žeravým: — jak vyhostiť tie, tieto vymazať? Tie oželievam krvácaním srdca, nad tými plačem duše rosením, za všetky kruším schránku telesnú: či dostačí? Ó, dovoľ, zľutovníče! že krv ich vymne, slzy zmyjú ich, ich zožre skrucha; čo však ony sú nie vstave zdolať: zbytok ich — ach, viem, veliký veľmi, vynačavší vnútrok až, k rubu premoklý! — ten ostatok, ó, Milosrdný! premiň láskave mi, prepáč, odpusť! — Čiže odpustíš ho, večná Lásko ty?… Ha! v sladký zmier kol taje šíry mŕtvy pokoj noci; tíš v anjelských jak kriel šum prechádza, i komôrka mi blankytneje! — V nej jak na lodičke, nežne-ľahučko zakolimbanej, rušiam z choboti, ba — kam sa dela razom? utonula? — i bez nej! bez nej plujem labuťou po oceáne blaha nesmiernom… v ňom plachocem sa, v ňom sa kúpem… Cítim, hoj, bože! áno: tys’ mi odpustil!… A slobodný i čistý, zjasnený i zduševnený naskrz, teraz už pokľakám slúžiť ti: — Čo rozkážeš, môj Panovníče? Zažíhať mám hviezdy snáď v chráme tvojom, jeho podlahu myť hádam rosou a ňou rozvíjať kvet? abo z veže jeho veľkým zvonom zazváňať…? A či niekam povel tvoj mám poslom odniesť; strážcu-anjela či anjel-zhubcu plniť úlohy…? Len naložiť ráč so mnou, s najmenším zo služobníkov bár — A povstávam i ako kňaz, hľa! — v žiari obličaj, na pleciach ornát úsvitový, paprsk nadšenia v zraku, pery oliplé slov zbožným rojom, kráčam k oltáru po stupňoch vzletu, štebľoch horlenia; naň mysle svojej skladám prvotiny, čo v tvojom slnku práve vyzreli sťa klasie plné, tlsté ovocie: — I vatrou zbĺka srdce, kadidlom sa duša kudlí z nej, kým ústa znejú ti chvály chorálom… Chceš odo mňa viac? viac? Tak povýš na činiteľa ma svojej vôle; na proroka pomaž ma slova svojho; za mudrca ma ustanov svojej pravdy; umenia mi svojho daj byť šťastným výkonníkom!… Jak sa ti ľúbi, so mnou nakladaj: a ja som tvoj meč, jazyk, lúč, tieň, zvuk, všenástroj v pravici — ač najslabší tvoj vzývateľ… A teraz — teraz — teraz, hoj! na lono ti skláňam, ukladám jak syn — tú svoju hlavu horúcu, tvoj syn! bárs posledný i z nehodných — smiem, Otče, smiem ju oprieť naň?… Ó, rozchýľ miloty svojej šíre ramená! podolok otvor svojej dobroty! lahody krielo podvihni! Tak, tak… Smiem, Otče? — Hej, hej… Ó, tá nevýslovná, slasť: spočinúť môcť v božom objatí! tá rozkoš prístrešia: — nie dušienku, lež ducha tvorstva vstave ošťastniť! tá radosť nálady: — nie srdiečkom, lež schopná pohnúť, pozatočiť svetmi v ples, v poskok veselý!… Však tichý som, jak hovieť si vie v sláve pohodlie; jak bezpeč zná si dvoriť, nad sebou štít azúrový krovom; najvyššia jak vrcholieva spokojenosť: — len som prítulný ni dieťa, z cudzích ramien čo k materským sa prsiam utieklo a privilo sa rúčkou repíka; len úprimný — sám cit, čo zurkotá si sťa jarček pásom milej doliny, v jej kvetný vrkoč vpletajúc sa stužkou; len dôverný — sám dych, čo vyznieva v reč polohlasú, jak vše pod plátvou v teplučkom hniezdku vtáčik zvečera, než usne, prvej čvirká prívetive, čajs’ modlí sa tiež — S čím však započať? jak nadpriasť sväto-slávny rozhovor? kde vlákno jemnučké, kde tklivý tón, kde farby svit…? Bo, v dume Všemúdrosti mi u hláv tróniaci, ty vyčkáš vždy, by tvor tvoj, jemuž jazyk rozviazals’, po stope tvojich nevyspytateľných myšlienok prišiel k tebe s prímluvou, s tou detinskou, čo ako tajomný kľúč odmykáva prístup k otcovi; a vyslyšiac ju, všehdy na odpoveď prisvedčíš nemo svetlým úsmevom, alebo chmárou zhrmíš záporne — S čím začať? Predok patrí v citov rade akiste tomu vďaky, v nádhere večerných červánkov: on, vodcom súc, i zaviera ich pochod včerajší sťa nástupník; hej, syn prv ďakúva a potom prosí… Áno: ďakujem ti, milý Otče! ruky-nohy bozky ti zasýpajúc, ako na nivy sprcháva rosa: jeden že zas deň ohnivkom vpravils’ v reťaz môjho žitia, si nevprával ho súžby kliešťami, nie navštívenia mlatom dopadným, lež láskavými prsty, do venca jak zaraďujú kvietok — Ďakujem, ó, ďakujem!… až do dna vyprázdňujúc, až do dna tebe v slávu iskrenným tým povďačnosti vínom vzprúdený svoj pohár srdcový!… A čo mám prosiť, čo, do pokory noci ubratý, jej naladený nytím slzavým? Nič pre seba, nič, Otče! lebo mám dosť na milosti, ktorou odprvoti až dosaváď mi bytia osnovu jak utkom zlatým pretkávaš, ó, dosť! viac, oveľa viac! než som podielom jej kedy stihol najodvážnejšej úfnosti úponkami obsiahnuť: — len ten nech trvá, prosím, drahý utok, mi pásmom vteká v pásmo životné, až ustanovíš zaprieť tkanivo, i večne v tvojej utkviem šatnici, snáď aspoň pásik plášťa tvojho, švíček… … Hoj, blaze je mi v tvojom náručí! jak kráľovi nie jeho na tróne, nie boháčovi prostred pokladov, nie na vavrínoch bohatierovi; jak nebešťanom bol bych blaženým, už nebešťanom!… Ale čo to? čo to, môj bože dobrý!? V blaženosti chuť mi zrazu crkla kropaj paliny, v nej rozplýva sa — horkne pocit môj! a duše jas sa múti mi… Či možný je taký obrat tvojom na kline!? rmut v svetle, v dobru nebárs prímešok?… Viem, viem — ach, beda! — toho príčinu, viem pohnútku — ach, neresť! — až sem ma prenasledujú svojou kalnou tôňou, tu med mi kvária svojou trpkosťou: sú pozemské to vzťahy bolestné, poznatky smutné, krušné zážitky: ich rozpomienky! z hlbín pamäti sa vyronivšie… ešte smrteľníkom som vždy; vždy ešte väzím koreňom v tej márnej zemi synom človeka, v tom plaču údolí vždy ešte trpím najbiednejšieho údom národa… Mám zveriť sa ti, Otče, s tým, čo mi tak porušilo mier? Bár Vševedúci si, povoľ mojej prostorekosti; ó, ľahoby žič mojej ťažobe! Syn požalovať môž’ sa otcovi, môž’: a on nato sudcom zasadne a rozhodnúc pru, za pravdu dá pravde, tej ubitej, ju k prsiam privinúc i zvelebiac; a krivde odplatí, tej hriešnici, ju v temä poraziac i zašliapuc — Či môžem, Spravodlivý a Všemohúci, predniesť žalobu tiež? — Mrkáš okom velebným, sťa hviezdy keď trblocú, a svitom v nočných tmách tvoj milostný úsmech bronie… Svet, svoj svet si, bože, krásne zbudoval (niet rovnej stavby ani v obraznosti, v snách človečenstva celého); hneď aj si naplnil ho štedre bohatstvom (— toť, chatrná zem v priestor ovisla jak obrodená jabloň: ako ináč prez všehomíra hrádzu zdanlivú museli ťažké vetvy nakloniť, z nich otriasajúc v bezdna podolok, jak zavanie čas, plod i zárodky nového bytia-žitia, lúčolisté tie veleštepy tvoje!? —); ku tomu ho udržuješ v slávnom poriadku (až zaznievať čuť súzvučnú mu hudbu na každom kroku, v každej chvíli…); tak, že dobrá vôľa, snaha poctivá v tom svete krásy, dobra, súmeru ver’ nikdy — nikde — v ničom nedostatku by nevedeli nájsť! No človek-vrah: on doň ti vrhol svoju ohyzdu; v ňom márnotratí abo užiera; humpliari na ňom… Hneď je nadutec: i divým býkom strká blížneho, mu raticami štoporčivými na stlivo zvlečúc žnivo postate: ba proti tebe uprie drzé rohy, jak tiahneš, Pane, v zorách červených —; hneď prostopašník: nohy podráža na ceste spolupútniku, ba v podnož ti, Hospodine, kopne v šialenstve, zem vyraziť ti spod nôh! — Násilník zas: brata sťaby červa zadlávi; po zotročených šijach šplhajúc sa na ctibažnosti vrch, tvoj, Vladáru, trón uchvátil by! vyrval opraty ti správy sveta, podľa svojej chúťky sprevracal jeho večné zákony… A nenávistník: každú radôstku v zrenici toho, s kým sa postretá, zamúti na žiaľ, zlatý kvet úst: vľúdnosť mu spáli mrazom, búrkou zahriakne zyv srdečný a v dobročinnú mu dlaň hromom uderí; ba, Blahodarco, tvoj smavý blankyt jedom začmáral by na žúžoľ a slnce na ňom, to ním putujúce žriedlo dobroty prekypujúcej, zapchal v prchlivosti i trebárs onucou!… A pokrytec, lhár, ošemetník: s lícom úlisným nadŕža ctnosti ublíženej, hreší ak hreší ústrk, súcit natiahnuc, však v hlbine už krtom podrýva jej podstavec a s vinou, smilnicou, si rozumie; ba, Najmúdrejší, tvojej by svetlej pravde vďačne naložil lži náličnicu, na maškaru ju tak spotvoril a poslal fašangovať kol svetom bláznivým! — A závistník, lakomec, hlvoš: v hrsti sirôtky bár vydrie smidku, ukojiť si trochu kly vlčie… nech môž’, tváre panenskej peľ zoškriabe, by pomaľoval si ním svoju žltačku; ba, Bohatče, tvoj požehnania chlieb by strčil celý si do kapsy a ušiel s merindou kam za oceán, v prales, ďaleko od strádajúcich, ňou sa vykŕmiť na predpotopnú obludu! — A zlodej: z hrdielka decka vykrasť hotový ten jazýček, bo striebrom zaznieva, hrá hudbou anjelskou, mu všantročiac doň svoje hlúpe rapčadlo; ba v hustých sa prekrývajúc hájoch večera, Najvznešenejší, tvojej nádhery ver’ plášť by tajmo potiahol, že hviezdy tam skvostmi jašú sa… A rozkošník: na hanbu samej révy ctihodnej po zhovädilosť prebratý jej mokom, v svoj bujný objem chváce nevinu sťa hnusný vlkolak, jej zúfalý vzlyk zalknúc chechtom pekelným; ba, svätý, bol vstave by i truhlu úmluvy ti stroskotať v tom sväto-porušnom zúrení, sprzniac pannu nedeľu… A vražedlník: svoj nôž zákernícky v bok zaráža cti… ducha podepce i oltárny plam, že sa zadusí kúdolom-vzdychom vlastným, slzami zaleje iskier —; ba, ty Duchu duchov, i proti tebe dvíha Kainov kyj, tebe na úmor!… Ba v zástupoch až honia hriechy kol jak divé šelmy, sa ozierajúc drze, škľabivý hryz vycerujúc — v skrýšach pelešia, na rínkoch šudia, krivdia na fórach, v štepniciach jara mrzačia a v chrámoch žertvujú modlám, svätokupčia: tak na tvojej zlatorýdzej prírode stvárajúc hody skazy, pravdu mučiac i najjasnejšiu, lásku mrhajúc i najčistejšiu, zájduc po hrdlo v nemravu kaluž… Mnoho, mnoho ich, och! v svete tvojom, že ho očistiť, jak skvitol kedys’ z Tvojich tvorčích rúk, do stavu vrátiť prvotného zdravia, zúrodniť môž’ ak nová potopa, ten kúpeľ svetový —; tak mnoho, mnoho ich, mnoho; — — A ty, Spravodlivý, ty, ty Sudca, v ľavej vážky citlivé, čo zbadajú i zdanie myšlienky, a v pravici prút tisícerej káry —: ty mlčky sa ich zhube prizeráš? nežmurkneš okom, blesku, živelným ni nehneš plecom? Nestresceš ich v hneve, ich neupravíš v koľaj víchrične, by jak ty činíš, dobro činili, konali, jak ty konáš, spravodlivosť!?… — Ach, odpusť, Otče! Keď tak ťažko mi k dnu nazrieť tvojej úvahy; však viem to jedno, iste viem: len zhovievaš, lež nezabúdaš… Siahneš do toho raz, trpezlivosti tvojej opona sa vpoly roztrhne, ten milosti pás z azúru… hoj, siahneš! — V nádeji tej, priodený hviezdnym prikrývadlom, usínam v tvojom lone otcovskom, na sladký pokoj oči zatváram —; no usínajúc, ešte k modlitbe, ten večer sa mi rozvinuvšej z duše, pričíňam šeptom, spola v spánku už: Po toľkých zmutkoch v zemských nížinách, po mračnách, dusne v ducha ovzduší… vzíď, ó, vzíď, Slnce spravodlivosti!