Na svite
Autor: Izidor Žiak-Somolický
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová
Keď matky plačú, vrah sa smeje a cerí na ne zuby, tu sama láska teba prosí: ó, ubi že ma, ubi! Ó, ubi lásku tvrdou päsťou a zakyp jedom do dna! Tak žiada láska ztelesnená: mať tvoja, zem tá rodná. A nemáš moci, nemáš vlády im slzy sotreť, tešiť, — nuž, čo je lepšie: krivdy znášať, či krivdy bijúc hrešiť? Keď matky plačú a my vo sne, sne mrtvých pohrúžení, — ó, kedy jedom zakypíme, my láskou zotročení?! Nie, neplač mati, zahor jedom, tým nasýť svoje deti, — tak azdaj zrastú pomstitelia a s neba pomoc sletí. Keď matky plačú, kryjeme sa — až dokiaľ, Catilina? Či nie je na nás božský obraz, len hlina, hlina, hlina?! Čo mysleť, keď ti Svätým Písmom hriech desný vychvaľujú, a kalich tlčú, kríže lámu, s nich k vražde delá kujú? Čo cítiť, keď ti srdca zlato na posmech vystavujú, a z viery tvojej farizeji sieť rabstva, zkazy snujú? Ty, Hromovládny, osuš slzy, by nádej nezhynula, keď matky plačú, nádej vädne a žiali tvrdá žula!… Že massa hliny naše deti, duch u nás suchá tráva? Nuž kvíľte, matky! asnáď zo sĺz narastie pomsty riava…
