ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Zapriahaj, paholku, pôjdeme do mesta, azdaj sa ukáže túžená nevesta; nevesta, čo bych ju z prvého videnia zaľúbil srdečne, čo by do umrenia! Čo bych ju zaľúbil, pritúlil ju k sebe, a za ženu pojal: žehnaj krok môj, nebe!“ Pán na zámku taký rozkaz rozkazuje, do šiat zlatotkaných hrdo sa vpravuje. Štyria vranci letia, pán si hrdo sedí, mladá jeho myseľ za nevestou sliedi. V meste darmo chodil, nenašiel, čo hľadal, srdcu ľúbu devu v tisícoch nezbadal. Vracia sa už k zámku v duši rozladený, že je tak k samote suďbou odsúdený. Vracia sa dolinou pokraj hrobitova, v ktorom sa vypína mohylôčka nová. Mohylôčka čierna, na nej kvitne ruža, za tou ružou city pánove zatúža. „Postojže, paholku, dolu sa s hyntova, zaleť spešno dolu ta do hrobitova; na čiernej mohyle červenie sa ruža, nože mi ju odlom — city za ňou túža!“ Paholok sa vráti: „Pane môj!“ — „Čože je?“ „Veru od tej ruže dobrý duch neveje; odlomiť sa nedá — ako by plakala, — keď som ju nadštipol, krvácať sa zdala.“ Pán sa tomu slovu veľmi počuduje, sám hneď ku mohyle kroky namieruje. Kročí ku mohyle „svetlo večné!“ želá, odveta zpod mohýl pošmúrno zavznela. Len sa dotkne ruže — už mu leží v dlani, a on ju na hrudi celou cestou chráni. Na zámku si ružu do pohára kladie, jeho duša dumu vôkol ruže pradie; dumá: „za nevestu osud ružu dáva: veru ma, veru ma čudno požehnáva!“ — Na zámku sa nôcka tíško rozložila, život v kraj snov vábi čarodejná vila; život v kraj snov svábi: kto plakal, sa smeje, nádejou sklamaný vidí skutkov deje. Pána líce bľadé rumencom zahorí, vidí, čo nevidel, a či sen ho morí?… Pohár hlučno štrngol — z ruže kúzlo vily — nikdy krajšej panny sny si nevysnily… Ako by na mraze panna sa zachveje, pozerá, ako by hľadala vereje. K pánovmu sa lôžku sblíži kráľka krásy, z hrudi — asnáď povzdych — čosi sa ohlási. V tom pán hlavu hore — panna? a či sníva? Kohút zkykyríka: tma už prelud skrýva. Moc sa pod zem skryla, deň si prevzal správu, pán by slnko shodil, praje noci slávu. Ledva dočká noci, ledva čaká dobu, v ktorej majú právo duchovia vstať z hrobu. Položí sa v lôžko, sníva, avšak bdeje, verí, že aj so snom chodia niekdy deje; verí, bo to sladko — a hľa! polnoc tu je, noc už k sláve svojej duchov podmaňuje. Štrngne pohár: — ruža v pannu zčarovaná, v kráse trblieta sa, ako hviezda ranná. K lôžku priblíži sa — pán na sen neverí — objíme si ružu a — jedna uderí. — „Pusti! ó, prebeda!“ „Daromné sú vzdory, ružou viac nebudeš — ajhľa, purpur zory!“ Na zámku veselo. Azdaj sa pán žení? Veru tam kňaz ružu na nevestu mení; ruža, čo to bola na mohyle zkvitla, noc kliatby premohla a na zámku svitla.