ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na šírom poli lipa stojí bez druhov, družiek, samučičká, len púšť a vlkov zavýjanie… oj, pusto tebe, pustovníčka! Deň po dni slnko páli hlavu, pod nohou zem sa žížňou puká, div, plameň z hlavy nevyletí. Ba družku má, lež menom muka. Vše nocou hviezdam biedu svoju potíšku, šeptom vyžaluje; veď hlasno plakať nesvobodno, veď sama je a kto ju čuje? Pritúli sa list k listu tesno a kŕdeľ očiek hľadí k nebu: či príde ešte máj i Vesna, či blízko sme už od pohrebu? Ó, sestry-hviezdy, majte srdce, vyproste rosy — žížeň páli, vyschýňa pôda, puká kôra, ni slz už nieto v našom žiali! No mlčia hviezdy, nepočujú… Na prosbu víchor odpovedá: objíme lístie, šklbe, trhá, do diaľky nesie neposeda. Ruj, víchre, ruj len moju hlavu, by zhasly zraky, skrahly líca; ty, slnko, spáľ ma bezmilostne, veď milosť pre mňa — popolnica. Však čo to? včelky priletujú a bzučiac tešia mater-lipu; preč odlož, mati, rúcho smútku, keď včelky tebe bozky sypú! Na žlté lístie sadla zeleň, mať kvetom vonným zajasala; lež netrvala dlho sláva: len krátky máj a — opršala. A znovu kvíli oklamaná: nač toľko trúdov na tom svete? Tí vzali a nič nevrátili — ó, hanba, že som stála v kvete! Na výsmech slnko páli, reže, na výsmech hladní vlci vyjú, nuž čímže, lipka obnašená, zatieniš hlavu, biednu šiju? Len šíra púšť a dusno, sparno, ni kvapka rosy nedoletí; len víchrov huk a zavýjanie a smrtné stony počuť detí… Horúci piesok, dusno, sparno: tvoj život biedny, lipka naša. Nuž kde ste, mraky, zaliať žízeň? Blesk skrytý… hrom sa neohláša…