ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Zimné kvety, na okienku čosi-kamsi uvädnete, divno, tu ste rok po roku, a ni semä nesejete. Opadáte, uvädnete, v slzách krásu roztopíte, ako kvety prvej lásky nášho žitia na úsvite. Nezasiate zakvitly ste — nádeje kmit vo väzení — ale márne prekvitáte: väznia voľnosť mokré steny. Kvety moje, známe klamy, čo si zima s nami stvára, vieme: v plači, zahyniete, len čo zahrá slnka žiara. Prvej lásky pestré kvety, prvé srdca vyrojenie — ta šly k suďbe, zaplakaly, zostalo nám — iba snenie. Kvety moje, zimné kvety, či sa slnka nebojíte? Zajtrá príde s mladou Vesnou… No do rána dobre spite! 2 Už viem, čo v srdci mojom zvoní, už viem, čím ihrá duša: mne vernú lásku prisľúbila tá moja Popeluša. Už nikdy z hrudi nevylúdi vzdych kliatbu zúfanlivú; tu stojí pri mne, pocelujem dľa vôle hlavu snivú. Na veky budem s tebou bývať, nás nikto nerozlúči! Tak prisahala Popeluša a teraz spievať učí. Že čujem z duše sladké tóny: vďak budiž Popeluši! Keď prišla si, hneď padly putá a kvety zkvitly v duši. — 3 Ty nesmieš ešte vyzradiť, čo srdce tvoje skrýva, ty ani nevieš vysloviť, čo pekná duša sníva. Ty sbieraš ešte poklady, čo hrajú krásou dúhy, a čakáš, kedy odkľaje ten junák tvoje túhy. On iste príde, odkľaje: ty poznáš leta krásy; však, možno, v šťastí povzdychneš: ó, kde ste jarné časy? 4 Za jeden kalich omámenia zabúdaš na svet, jeho vrenie, zabúdaš, že sa strasti penia, podáva ruku vytrezvenie. V jar večnú veríš, nemudruješ, že príde zima zahradníčka, — len škovránkove spevy čuješ a usmievavé vidíš líčka. Ó, mladosť, mladosť — duša jará — ty dávaš blahé opojenie, keď ty nie — poklad nevyhára… A čože život? Snenie — mrenie. 5 Už zašly naše sladké túžby, sťa okná rosou v chladnej chvíli; čo zbudlo ešte? Rozpomienka — a koľko sme sa natúžili!… Hej, natúžili, nažialili sťa väzeň mrežou zamrežený. Keď svitol nám deň svobodienky, hneď osud velel: nemá ceny. Už zašly rosou sladké túžby, už mráz sa ku nám prihovára, — ja zimné kvety nechcem videť: ó, kde ste vonné kvety jara? 6 Zvon iba zvonu porozumie, kvet s kvetom krásne žije, a hvezdár umný nerozsídli na hviezdach harmonie. Reč srdca srdcu hovorieva, má čarodejné slová; tou rečou Adam hovorieval — a nám by bola nová? So srdcom najdeš kútik v raji, sám rozum zhynie v blate; oj, žobrák rozum v pyšnom hrade a kráľom srdce v chate! — 7 Za sny a báje, krásne chvíle len tebe vďaky vzdávam, za pestré kvety, čo mi kvitly, i dnes ťa požehnávam. Minútu drahú, keď si prišla, ni roky nesotrely; i slzy ešte neostydly, čo vypil ručník biely. Za sny a báje vďaky vzdávam, pre tŕne nemám slova. Nám obom kmitla hviezda šťastia a žitia dráha nová. 8 Tečie jarčok, tečie cez doliny, ide Janko, ide od Mariny; voda v jarku kalná, slza v oku žiaľná Janíkovom. Prečo je to, jarčok, že si mútny, prečo je to, Janko, že si smutný? Nespytujte sa ma, to vie ona sama nad hviezdami. 9 So stromu lísťa padá, varuj sa, duša mladá, aby ti nezvädly kvety, nespŕchly, nepošly v svety… Vo vetre lísťa šuští: prečo ma strom len pustí? Nevládze udržať seba, ako by uvládal teba?… Povieva lísťa poľom, kynie mu lipa s bôľom; lipe sa kvet a list vráti — duša však navždy ho ztratí. — 10 Kým v srdci sladká hudba hráva dľa taktu lásky, ideálov: je všetko krásne v dyme žitia i harmonia bôľov, žiaľov. Keď ale pukne jedna struna, a za ňou puká druhá, tretia: so zvesťou noci nezbadane na čelo čierne mračná letia. O sladká hudba, znej len dlho, kým trvá máj a kvitnú lúky, bo príde jaseň, dýchnu mrazy a zívne slabosť, zkvitnú muky…