ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do mesta išla drahá mať pre dvoje sirôt zarábať, prikúpiť chleba, múky, strovy, na Štedrý večer hrniec nový, — a mnoho ešte na stôl treba pre hosťa, dnes čo príde s neba. „Keď malý Ježiš príde k nám, ja jemu zlatý orech dám.“ „Ja zase pekne budem spievať a jeho rúčky v mojich zhrievať, a poviem, aby prenocoval a mamu v plači potešoval.“ Tak pradú deti nežný sen, necítiac žitia horký blen. Pod chladnou pecou utúlené — ích drobné rúčky zmeravené — na dary myslia Ježiškove: na krásny stromček, šaty nové… Noc začne stíny rozpriadať a nejde, nejde dobrá mať. „Poď, Janko, poďme proti mame, do mesta cestu dobre známe.“ Za ruku pojmúc sestra brata, zatvára biednej chaty vráta. Po sňahu brodia dedinou a zahnú bokom pešinou. „Veď neplač, Janko, stretneme ju; bež, nôžky sa ti rozohrejú; aj mama bude nahnevaná, ak tvár ti má byť vyplakaná.“ „Nevládzem!“ — Deti zasadly a v chvíli sňahom zapadly. Sen objal ich a sestra brata; hľa, vidia: v žiari rodná chata — mať na stôl stromček postavila a Štedrý večer pristrojila… Hvizd víchra zrazu zamĺkol, blesk strelou s neba slietol dol’: vzal anjel dietky v nebies stány, kde pre ne stromček prichystaný. Od viesky tiahnu zvonov hlasy: už vyšla hviezda dobra, krásy: —