ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tú dobrú starú ženičku tetinkou všetci zveme, a v rodine sme iba tak: dľa ducha a dľa zeme. Od živa býva v dedine, má voždy vlasy biele; však nikto ešte nevidel hnev na jej starom čele. Či mladá bola, nevieme, a pravý vek svoj tají; pri siedmych krížoch zastala, včul žije ako v máji. Dom vlastný, rolí nemala. i turák sotva máva, lež štedré každú nedeľu do zvonca v chráme dáva. Má teplý kútik tichučký i chleba koľko treba, a z toho dáva sirote, čo Pán jej poslal s neba. Hej, strašná bola choroba: z dom’ na dom vymierali, i útle decko Milica tam stojí v tichom žiali… „Kto príjme k sebe sirotu?“ — kňaz spytuje sa v kázni, — no v ten čas s drobnou Milicou už tetinka sa mazní. Jej celý poklad — sirota a kniha s modlitbami, čo ešte mati kúpila na púti za horami. Že z čoho žije? z práce ver, bo ona lásku seje, kde v dome láska zastýda, tú ona rozohreje. Jej slová — kvapky balzamu, meč zase, keď to treba: „Čo, ľudia Boží, myslíte, veď strela sletí s neba!“ Cez deň sa modlí skrúšene a seje dobré rady, keď zajde slnko, mládeži rozpráva, stavia hrady. I ja som videl viacej ráz, keď zámky odklínala: mlaď smiala sa a tetinka nám käčky zahŕňala… Oj, má tá naša tetinka rozprávky maľované, tou krásnou rečou slovenskou do kytôk poskladané! Tak jej to ide slaďunko, raz tíško a raz divo: vše slza líce zarosí, vše myslíš na strelivo… Tú našu dobrú tetinku tak veľmi radi máme, že za ňu všetky poklady, ba život za ňu dáme. —