Na svite
Autor: Izidor Žiak-Somolický
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová
Čo zjavuješ sa zase, obraz zaprášený, keď dávno ťa už do tmy znalci zavesili? Či asnáď chceš sa chlúbiť, že si vyššej ceny, než múdri toho sveta prísne rozsúdili? Na roztúžených očiach pavúk siete snuje, — nevládzeš žiarou zraku spáliť biedne nite — i pernám chybí život — nik ich neceluje — preč, prísni znalci krásy, tu sa zaprášite. Len rozpomienka vďačná zavše zaletela do tmavých tvojich siení, kam sa svetlo vkráda, by svieži veniec dala, suchý sňala s čela, čo uvila ti z ruží duša moja mladá. Ja vidím ťa zas v sláve (ač sa vyriecť bojím, že sudcov rozhneváme, srdcia poraníme), druh snov i prvých vzletov, buď len druhom mojím, veď nádej striasa lístie — zle samému v zime… Vy súďte, ako chcete, obraz zaprášený, rozhláste: nemá svetla, nemá pôvab krásy; mne jedno je, či bude v hrobe zatvorený — pred okom duše mojej neskryjú ho časy. Len hľaďte, prísni znalci, na ten obraz malý — to pavúk lícom kráča, pletúc pavučiny — nuž súďte svojím okom — moje slovo chvály: mne obraz vzorom krásy, ľúbim jeho stíny. I to je veľká vina! — kričia realisti — my taký divný obraz nikdy nevideli… no vede svojej veru nestojíte istí, bo odkryť v srdci hviezdy — to ste zapomneli.
