ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak mi je v duši, neviem prečo, lež pusto iste musí byť, bo zuní to tam bez ohlasu, a v chvíli mi je ťarchou žiť. Sám neviem seba ovládať, lež túžim, mati moja drahá, na tvojom srdci zaplakať. Na mojej ceste málo ruží, — lieň mojou túžbou nebola — však predsa chcel som podľa zvyku i druhým podať so stola… No, idem ďalej, nechcem stáť, lež túžim, mati moja drahá, na tvojom srdci zaplakať. Ja cítim v srdci veľkú ztratu — pel nevinnosti, detský sen; oj, beda srdcu, keď sa doňho prikráda hriech a seje blen… Ja chcel bych verne poslúchať, na tvojom srdci, mati drahá, detinskou slzou zaplakať! Pomaly prejde doba jara, i búrky prejdú ponad nás, či udelí mi vesna mladá len jednu z mnohých svojich krás? Ja budem bodľač, vravia, žať. Ach, túžim, mati moja drahá, na tvojom srdci zaplakať. Je málo tých, čo citom žijú, že nieto času, tvrdo žiť, a že vraj málo v baniach zlata, —- dnes múdry ten, čo cit vie skryť. Ja neviem city zahrabať, lež chcel by som ich, mati moja, na tvojom srdci vyplakať. Už cítim v duši zase vrenie, to iste dumky ozvena; buď vďaka vrelá, mati drahá, tá dumka hojne splatená! Však ináč chcel bych ďakovať; na tvojom srdci a nie hrobe tú svoju dušu vyplakať. —