Na svite

Otrhaní ako lipy, oboch núdza mala, staroba tiež pod klobúkmi kvety neskrývala; ale ústa usmievavé: „braček, bude ti to, — celú zimu bude v sláve koryto i sito.“ Pyšní páni na Priekope, tvrdí, zasmušilí, vraj po práci oddychujú, čo sa nasúžili. Naši dvaja otrhaní pozdravujú pekne, a keď prejdú, usmejú sa, a hneď jeden riekne: „Daj sa svete, takí pyšní ani jeneráli! Braček, jak by niesli hlavy, keby stovku mali? My ju máme, milí páni, — figu! — deťom treba! — ej, veď vera cez tú zimu mnoho zjedia chleba.“ Dvaja hrdí páni stanú: „Kam sa ponáhľate?“ „Od Dunaja do Oravy — koľko hodín máte?“ „A či máte na tú cestu obrok v pudilári?“ „A čo, páni urodzení, nenosíme čary.“ „Nate, berte po dva háky, štyri budú spolu, kúpte dakde krajec chleba, abo dobrú vôľu.“ „Pán Boh zaplať, dobrí páni! — Braček, to sú ľudia, tým sa v srdci nad chudobou dobré city budia.“ Na moste si biedny lazár pôstnu vyspevuje, nemá rúk — a nohou čiapku prázdnu ukazuje: smilujte sa, kto ste z Boha, On vám stokrát vráti, On, čo nemá hraníc v láske, vtáctvo kŕmi, šatí… „Bratku, to je biedny človek, nemá rúk, jaj Bože! ako by mi v srdce zaťal štyri ostré nože… Nemôž’, chudák, zapracovať, ej čo, rozdeľme sa: udeľ dačo, i ja dačo — vráťa nám nebesá.“ Oba dali lazárovi po pät hákov, chleba… (Viem, hneď letel anjel s heslom plačúc k bráne neba.) Oba potom hovorili: „Ej ver’ nám je dobre! My si na chlieb zarobíme, kým ho druhý žobre.“