ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Či videli ste na úsvite bez zory slnko zajasať? Či slýchali ste chladný oheň, v ňom nespáleno muža stáť? Ľad iste máva svoju dobu — i palác z neho vystavíš, — no teplo slnka — beda ľadu! — má neopustiť svoju výš? To naše srdce na úsvite má svoju zoru, teplo tiež, ba často požiar búri ľudí, keď vykukáva zpoza mriež. I väzeň zlosyn (kyslá pravda) má svoju zoru — nádeju; nuž, vy ste nocou okúzlení, na vás sa zore nesmejú. Vám dostačuje mrva chleba, strach vaším hosťom každý deň, to, čo vy ctnosťou menujete, u nás sa volá sen a lieň. My na vás žlče nevaríme — my chceme sa i usmievať — ba prajeme vám šťastia, zdravia, by mohli ste i za nás — spať. Na našich čelách odblesk zory, hmlu v srdci iste spálime; pre hrdzu máme málo času, že pokoj sladký? Nechceme! Vy ctnostní? a my máme vieru a hriešni prsia bijeme, vy ohňa hriechov nepoznáte, my v Božiu lásku dúfame. Po sparne býva hrmavica, striel vojna, dážď a — krásny čas my v biede žalmy zaspievame, do vašich domov vchádza ďas… Nuž dobrú noc vám, bračekovci, už pri vás sedia driemoty! Vy filisterstvom plňte duše, my spálime sa z ochoty.