ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý raz ma mati viezla do škôl k žriedlu múdrosti, srdce v žiali zamieralo, v hlave hraly radosti, — ale zvon, čo na svit zvonil, moju hlavu k prsiam sklonil: „bim — bam! vráť sa, zlý je svet, doma láska — tam jej niet!“ Múdrosť hlavu prekrútila, vysmial som jej zákony, ale zato musel vzdávať blbým sochám poklony. A tu často v duši znelo: „bim — bam!“ bleskom preletelo: ja sa domov vrátiť chcel, ale cesty nevedel… Doma som; však smutné hody — matku nesú do zeme — a tu zvon ma známy teší: „všetci tam sa sídeme.“ Zúfalosť sa v dušu reže, káravý hlas čujem s veže: „bim — bam! vráť sa, čakaj deň, kým ti zhasne pochodeň!“ A tak nosím bremä žitia, vzorom mi je kvetina: zrastieš, zkvitneš, zpŕchneš bleskom, — bol si — tôňa zhasína. Ale v takej trudnej chvíli kýsi zvuk sa k ušiam chýli: „bim — bam! napred v zástoji, hútaj o tom — po boji!“ Ten zvon s rodnej veže čujem v každom citov vírení; oko zvlhne — búra ztíchne — ruky sopnem v modlení: odvráť, Bože, hromy z kraja, kde som prežil dobu mája! Zvon ma vábi: „prídi sem, veľmi ľahká naša zem!“ —