ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povstávaly horou stíny, objaly sa, ihraly, hravo slietly do doliny a tam nôcku dočkaly; noc si kráča tajným krokom, rozkladá sa po kraji, všetko najde čiernym okom, nič sa pred ňou netají. Svetlá kmitly z bielych chalúp, zavírily vretená, lieta povesť z úst na ústa, s čarným kvietim spletená; lieta povesť o pokladoch: „Tam na skale na Hrade, tam je písmo vydlabané o velikom poklade.“ Ale čože, čo tam stojí, šlabikovať neznajú, všetci múdri myslia, vravia, a len všetci hádajú; „No, nás strýko Rohoň čítal —“ — ktosi vrhne slovo — dve —- stŕpnu ženy pri tom mene, nik sa nehne, neozve. Ticho. Šeptom rychtárová; „pravda je to, súsedka, verte vy mne, nikdy darmo nenarástla poviedka; i môj starý videl včera jak sa Rohoň kolísal; — Rohoň zase poklad kopal — na kalendár napísal.“ „Ach, veď chudák —“ rečie druhá — zaslúži on poklady: syn si zabil svojho brata, dcéra sišla na ľady; kĺzla — mrela v hanby rúchu, žena v žiali umrela, — jóbovské ho bôle bily, keď smrť oči zastrela.“ „Čo by koľko zlata našiel, neodváži duše mier, nevyženie žiale srdca, bár by bolo tisíc dvier; a čo kope, kope iste vykúpenie z poroby — Veď on nemal, ani nechce mrtvých kovov zásoby.“ — Ticho v chate, Rohoň drieme, zdá sa: mrtvá jeho tvár, pohne okom, kmitne život harmoniou dušných žiar; sadne, dumá: „Noc už volá, ty druh duchov, slovu stoj, choď len, kop len, neustávaj, kým nedovre námah znoj!“ Stane, berie rýľ i čakan: „Pre svet drahý táto púť, ja chcem, žeby voľní boli, keď už budem v piesku schnúť. Ó, daj, Bože, abych poklad našiel, zdvihol, svetu dal, žeby sa ľud sebe kúpil, krivdy v hlinu zaoral!“ Stúpa Rohoň hore k Hradu; stane, slúcha hlásnika: „Chváľ každý duch Hospodina!“ — Rohoň: „Odvráť zrádnika! Zatop Moru, zahrúz zradu, rozbi kliatby okovy — a daj poklad — veď chcem kúpiť právo, ľudskosť rabovi!“ Kľaknúc starec na skál tvŕdzu zrak na hviezdy opiera: „Popraj, nebe, nech tá ruka už dnes v poklad začiera; veď nie sebe, ale ľud môj vykúpiť chcem z poroby — býva v svojom — v svojom cudzí — čuješ sirôt žaloby?“ — Padá čakan ostrozubý, škripí skala, duní zem, tisíc príšer; „Zle tam kopeš, tu je poklad — zatni sem!“ Rumy hľadia na to dielo, stonú — ruky ľutujú? Starec zastal — štrnglo čosi, mysle sa mu križujú. „Poklad!“ zuní v prsiach jeho, v päsťach sila sbiera sa, a tne, že sa rumy hýbu, zem sa pod ním otriasa. „Zvoní!“ na rty šepot sadol — „teš sa rabe, cena tu, — vysvobodím, vysvobodím zlatú pannu zakliatu…“ Loví starec poklad zlatý, poklad z ruky kĺže sa: „Zadržte ho vašou silou, dobrotivé nebesá!“ I zas seká čakan skalu, z dlaní kvapká krev i znoj, a kmeť v diele neustáva — v obeť dal by život svoj. „Chváľ každý duch Hospodina!“ desný z rumov bije zvuk, čakan padá, skala škripí, nečuje už starec múk; a za každým zlatým štrngom zvíri chechot, zmámi sluch — rumy rastú, pôda padá, v chvíli zaspí duchov ruch. „Zdar Boh, poklad! či to prelud? Ba nie! blesk a kovu jas: vytrvalá práca moja dožičila zlatý klas…“ Dvíha, dvíha ťažký poklad; „Čo to? kríž a ostrý meč? Či na kmeťa vojna čaká, kmeť na krivdy — v boj a seč?…“ „Nuž tak s Bohom, Hrad môj drahý, suďba velí, s Bohom buď! Netúžené našla ruka — tajnosť poňať — slabá hruď… Ak ma k činu meč ten volá — bárs i divný pre mňa dar — nežialim, že túžba zlhala: zhynie zrada, zmĺkvie svár.“ — Vloží starec meč na plece, stúpa v dumách — telom mrie jeho duša divnú vešťbu v poklade tom háda, zrie. „Chváľ každý duch Hospodina!“ hlásnik víta zory kmit, za Rohoňom k vetchej chate bystrým krokom letí svit. Nad chalupou rozpial peruť čiernokrýdly anjel sna, namáhal sa zamknúť oči — marne! tu už posol dňa. Rohoň na meč hľadí, šepce — divný úsmev jeho tvár — vzdychnúc šeptá: „Nerozumiem, či to kliatba, či to dar?“ — Zora slnku ustúpila, ožil svet a vzňal sa šum, a noc márne berlou svojou tiahla život v mihu dúm; deň tu, hrmí sveta vrava: „Rohoň zdvihol poklad už, mne sa snilo — čudno, čudno! zo sna kričal i môj muž.“ „Vera“ — rečie starý hlásnik — „mal som znaky — badá nám! od Hradu k nám svetlo išlo a s ním starý Rohoň sám; ztratilo sa uňho v chate, a to, prisám! zlý je znak, lebo zlato inak svieti, a to bolo ako drak.“ — Čo len živé na okolí, k Hradu oči opiera, k Rohoňovej chate letí, bo kmeť tíško umiera. Striebrovlasý starec slzí, vinie k hrudi jasný meč, a z úst jeho neslýchaná kúzlaplná tečie reč: „Mnoho rokov v mori vekov — neznám počtu ani sám — čo som hľadal poklad pre vás: ó, veď treba vám je chrám. Dumy zmizly, city ztlely, neodplatil osud znoj, miesto ceny vykúpenia vyrkol slovo: kríž i boj.“ „Hľaďte, práce mojej cena: s tajným písmom ostrý meč — kríž mu hlava — vyskúmajte: kedy zdar a boj a seč? Meč ten zlatý s tajným písmom — slabý, slabý môj už um — dáva hádku — rozlúštite, dopĺňajte z vašich dúm…“ „Ja už mriem a mozoľ moja neuspela viac vám dať: čítajte to písmo meča, ja už idem, volá mať…“ Umrel kmeť a po okolí lieta povesť, stáva ruch: s krížom meč a tajné písmo — Kto ho písal? Kýsi duch…