ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Rastie, rastie ľalija, ach, ktože ju sadil? Švárny Janko s Aničkou, čo ich mesiac zradil. Pučí, pučí ľalija; bola polievaná? Veru bola v nedeľu slzami zmáčaná. Rozvíja sa ľalija, kto ju voňať bude? Bude voňať Aničke na hrobovej hrude. 2 Oj, ľalija, ľalija, kvete nevinnosti, prečo mati hovorí o tej tvojej ctnosti? Preto ona hovorí, deva nevinnosti, aby si sa chránila ľudských klebiet, zlostí. Oj, ľalija, ľalija, prečo si tak biela? prečo si sa včera tak v ruke Janka chvela? Ach, Anička sňahová, preto som tak biela, že som v tvoje srdienko prihlboko zrela; preto som sa zachvela v ruke Janka včera, by si najprv zaslúžil sobášneho pera. 3 Ej, ľalija, ľalija, kam že si to zašla prečo smutnú mohylu za bydlisko našla? Mohla si prísť pod okná mojej komôročky, bola bych ti ustlala k ružiam do hriadočky. Preto som ja dom hľadať na mohylu zašla, aby si ma, falošná, dajako nenašla. 4 Ľalijenka, ľalija, čo to len z nás bude, ty si tíško prekvitáš, a klebeta v ľude? Nič sa neboj, dušička, všetko bude dobre, — už ťa dávno milý tvoj od mamičky žobre. 5 Ach, ľalija, ľalija, čože mi to platí, že sa moje srdiečko voždy k tebe vráti? Súsedovie Mariena Janka v siete jala: veruže mi pred svitom potešenie vzala! Neplač, devo, nebanuj, zažeň zradcu tôňu, ešte budem aj na rok v sade sypať vôňu. Budeš voňať, nevoňať, ale Boh vie, komu? Družbovia mňa vynesú na jar z tohto domu. 6 Vonia, vonia ľalija, rosa na ňu padla; príde milý, nepríde? Bár by ona zvädla! Jak do rána uvädne, iste príde milý! ach, keby sa celú noc sny len o ňom snily! Ľalijenka do rána veru ozaj zvädla; ale prečo, azdaj že rosa na nej schladla? Milý ráno doletel, avšak dorúbaný, ešte v ten deň udreli zvonári na hrany. 7 Janík, čuješ, chcem k tebe, čo mi neotvoríš? Nemlč, viem ja, ešte ty láskou vernou horíš. Otvor, Janík, mohylu, túžim, chcem ja k tebe, veď sa azdaj smiluje nado nami nebe! Otvor, Janík! Ľaliju som už odlomila, na mohyle na tvojej som ju zaštepila. Otvor, Janík, mohylu, — nemám žiadnu vinu, — snáď chceš, abych vložila svoju hlavu v inú?… 8 Čo by malo znamenať, mamušenka drahá, ľalija sa k obloku súsedovie ťahá? Čo by malo znamenať? Pozri do obloka, a tam iste vyčítaš z Janíkovho oka. Mamušenka milená, mňa tu čosi morí, lebo z očú Janíka kýsi ohník horí. Dcéra moja, chystaj sa, ľalija sa láme, už ma Janík popýtal, že či ťa mu dáme? — 9 Zvŕta Janík, vykrúca Zuzku rychtáreje, Zuzke tvár sa v radosti ružou červeneje. Annulienka, kvietok môj, či ťa niečo zlobí, keď ti líčko ľalija sňahobiela zdobí? A čo by ma zlobilo? Poďme domov, mati, azdaj sa mi ružička do líc bielych vráti. Zvŕta Janík, vykrúca Zuzku rychtáreje: nevesta sa v objatí ženíchovom smeje, Anička sa usmieva, — ľalija jej zvädla, — mati bôľom zamrela: hviezda s neba spadla…