ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného dňa popoludní sa ohlásila pred bránou trúba. O chvíľu utekal jeden zo zbrojnošov k veľkopánovi so zvesťou, že prišiel posol od Bethlena, akýsi pán s pätnástimi jazdcami, a či ich majú vpustiť dnu.

Starý Praskovský driemal popoludní na lavici, vyloženej kobercami a kožušinami, keď ho zobudili. Urobil nemúdru tvár ako napochytro zobudený človek, šúchal si oči rukami a zíval. Keď sa spamätal, o čo ide, začal kliať bez ohľadu na svoju veľmožnosť ani paholok nad spätkujúcimi koňmi. Posol Bethlenov mu bol v najvyššej miere nepríjemný, lebo vedel, že mu nemôže doniesť nič dobrého. Bethlen sa dozvedel alebo o jeho pokonávaní s Pázmánom, alebo ho chce v najlepšom prípade poprosiť o peniaze. Nasľuboval sa mu ich dosť ráz, nuž je pravdepodobné, že sa raz pokúsi o to, aby ich dostal.

— A hneď s pätnástimi jazdcami príde človeku na krk! — hromžil.

— Ty, Adam, utekaj pre pána kapitána, aby naskutku prišiel sem.

Adam odbehol a doviedol so sebou kapitána, ktorý sa poklonil pred Praskovským.

— Ty, Rudo, môžeme tých jazdcov Bethlenových vpustiť? Musíš vedieť, že sú to pocvičení ľudia, a naši chlapi už dávno nevoňali pušný prach, — i zdvihol pritom ukazovák, ako robí človek, upozorňujúci na nebezpečenstvo.

Kapitán trochu porozmýšľal.

— Veľmožná milosť, môžeme, ale dajte i domácu služobnú čeľaď ozbrojiť. Máme teraz šesťadvadsať zbrojnošov. Ale sú nie na hŕbe, sú roztratení po strážach, a tak by nebolo vylúčené, že keby nás tých pätnásť naraz napadlo, mohla by byť oštara s nimi. Keď dáte ozbrojiť ešte aspoň desiatich husárov, tak sme istí.

Kapitán hovoril vždy s takým prízvukom, ako keby bolo všetko len hračkou.

Praskovský stratil svoju chladnokrvnosť, keď išlo o hocijaké rozhodnutie. Chodil hore—dolu po izbe, potrhávajúc si bradu a kľajúc na prítomného, hoci kapitán vôbec nebol príčinou jeho nesnádze. Konečne sa rozhodol a kázal zavolať svoju ženu, syna a Konôpku.

Magnáti pokladali kňazov len za akýchsi lepších sluhov, k stolu s nimi nezasadávali a o radu sa ich nepýtali. Kňazi zasa chovali sa s najväčšou poníženosťou oproti svojim chlebodarcom. A to bolo i prirodzené pri priemerných slabších ľuďoch — akých nás je väčšina — oproti takým pánom, od ktorých závisel ich osud bez apeláty.

Konôpka bol mimoriadny človek a vybojoval si v zámku výnimočné postavenie; jeho vystupovanie bolo také sebavedomé, také oprávnené, že ho nebolo možno do kúta vopchať, a preto najmä vo vážnejších prípadoch veľkopán vždy žiadal radu i od neho.

Zavolaní sa skoro zišli a všetci spolu mali vojenskú poradu, a to napochytro, lebo Bethlenovho posla nebolo radno nechať čakať.

Pani Barbora bola omnoho smelšia ako jej manžel, i povedala, že by ona rada vidieť, aby ju niekoľko bethlenovských hajdúchov v jej vlastnom zámku mohlo zajať.

— Veď ich vajcami ubijeme my ženy! Keď sa nehanbíš, Peter!

Hlavná príčina jej smelosti bola jej nerozvážnosť z jednej strany a z druhej jej namyslenosť. Ona na to vôbec nepomyslela, že by sa mohol opovážiť nejaký nepriateľ, pod zámienkou posolstva, prepadnúť hrad Praskovského! A myslela tak, hoci vedela, že sa podobný prípad už i so samým jej mužom prihodil.

Ondrej chodil po izbe dlhými krokmi a drmal si riedke, na bradu visiace fúzy, a začal niekoľko ráz hovoriť: — Keby sme mohli, — tu sa pretrhol a o chvíľu skočil zasa druhému do reči: — Ja by som myslel, že by sme, hm… — a zasa o chvíľu: — Najlepšie by bolo, keby… ale to by tiež nebolo dobre, — a tým bol so svojou múdrosťou hotový.

Konôpkova mienka bola, že musia byť na každý prípad opatrní, ale ako on Bethlena pozná, pokladá z jeho strany každý úskok za vylúčený. Pre istotu možno tých pätnásť mužov rozdeliť do predného a zadného dvora.

Konečne sa Praskovský rozhodol, aby sa tak stalo, ako Konôpka radil, a aby sa ešte päť husárov ozbrojilo. Jednako stiahol hlavu medzi plecia a povedal, že neberie zodpovednosť za nič, čo sa môže stať. Bolo na ňom vidno, že prenáša svoju nenávisť oproti Bethlenovi i na jeho posla a na jeho vojakov.

Pani Barbora naraz zvolala:

— Veď už rozkáž vpustiť tých ľudí, nenechaj ich tak dlho čakať!

Kapitán, ktorý, usmievajúc sa, bol počúval celé dohovory, hodil plecom a odišiel, aby voviedol posla s jeho chlapmi do zámku a aby vykonal i ostatné nariadenia.

Adam bol svedkom všetkého, pričom si ho vôbec nikto nevšimol. Myslel si, že tí páni musia byť len nedobrí, keď sa tak jeden druhého boja.

Kapitán kázal otvoriť bránu, a o chvíľu bolo počuť dupot konských kopýt na dvore paláca. Poslovi Bethlenovmu otvorili hlavné dvere a voviedli ho najprv do izby preň určenej, oznámiac mu, že ho veľmožný pán o pol hodiny prijme. Jeho jazdcov rozdelili, ako bolo vopred ustálené, do zadného a predného dvora. Celý zámok robil dojem rozbúreného úľa, obyčajne taký tichý, ako vymretý, teraz šumel životom. V oblokoch bolo vidno zvedavé hlavy a po chodbách prebehúvali chlapi a ženské; ženské robiace z jednej práce desať, a mužskí, zháňajúci šatstvo a výzbroj a vykračujúci potom bezcieľne, ale sebavedome v nezvyklom úbore.

Posol Bethlenov bol Ján Rhédey, asi štyridsaťročný, vysoký, štíhly chlap s dlhou tenkou tvárou. V izbe sa vyobliekal bohato, podľa vtedajšieho vzoru; mal dlhý, po kolená siahajúci tmavozelený dolomán z brokátu, úzke, priliehajúce nohavice a čierne lesklé čižmy so striebornými ostrohami. Hlavu mu pokrývala kučma s perom.

Rhédey bol známy ako prebitý človek, čoho, možno, väčší dojem robila jeho tvár ako jeho skutky. Jeho neveľké oči boli obrúbené jemnými vráskami a tenké pery sa často mimovoľne posmešne sťahovali. Hovoril chytro, až prekotne, ale v častých prestávkach. Robil dojem, že rozmýšľa a rozmyslené naraz vypovie v jednej úsečnej vete. Praskovský ho prijal tiež parádne vystrojený, v póze panovníka, v malej sieni popri veľkej dvorane, v spoločnosti syna, poručíka a Konôpku. Voviedli ho kapitán a dvaja vyšnurovaní husári, z ktorých jeden bol Adam.

Rhédey vošiel a poklonil sa pri dverách. Praskovský mu šiel vážne, ako na procesii, v ústrety, oblapil ho, a pobozkal na líca.

— Donášam priateľské pozdravenie od veľkomožného kniežaťa, pán brat, a tento list, a prosím vás, aby ste ráčili múdro rozvážiť jeho obsah a podľa toho konať.

Praskovský urobil takú tvár, ako keby sa cítil náramne šťastný a prevzal list. Obzeral ho zvonku, bol riadne adresovaný, pečať na ňom bola Bethlenova, i oddal ho Konôpkovi, aby ho prečítal, lebo on už nevidel bez okuliarov čítať.

Rhédey sa poklonil a odporúčal s tým, že o dve hodiny príde pre odpoveď, ak pán brat súhlasí.

Praskovský s veľmi milým úsmevom riekol, že bez otázky, a že by Rhédey za ten čas mohol urobiť paniam návštevu, ku ktorým ho zavedie Ondrej.

Praskovský s Konôpkom odišiel do svojej izby a sadol si do starého kresla oproti obloku. Konôpka obrezal pozorne nožom pečať, aby ani ju, ani list neporušil, a stojac nad veľkopánom, prezrel nie pridlhé písmo. Medzi čítaním hmkol zo dva razy a pozrel na magnáta, ktorý nespúšťal z neho oči.

— Nuž čože píše, hovorte už raz, no!

Konôpka si pohladil fúzy a trochu odkašľal.

— Píše, že vašich prešporských jedenásť obcí drží obsadené a ochraňuje ich od kráľovských vojsk, ktoré, ako viete, všade plienia všetko, čo patrí evanjelikom. Žiada od vás na udržiavanie svojich, v týchto obciach umiestených hajdúchov pätnásťtisíc florentínskych zlatých, lebo že ich ináč musí opustiť.

Praskovský zamrmlal:

— Vyjedá moje obce a ja mám za to platiť!

Konôpka pokračoval:

— Okrem toho vás napomína, aby ste sa verne pridŕžali čistej viery a aby ste nezabúdali na dobro ubolenej krajiny, lebo bez pomoci nielen protestantizmus upadne, ale i jeho boj s cisárom za práva vlasti bude mať zlý koniec.

Praskovský vybúšil:

— Zo všetkých strán nás len derú! Nedbám, nech sa robí, čo chce. Aspoň ma budú oberať len z jednej strany.

Konôpka sa díval na Praskovského, ako keby nerozumel, čo chce.

— A viera a presvedčenie? Veľmožná milosť, presvedčenie, ktoré, ako hovorievate, je vedúcou myšlienkou vášho života!

Veľkopán sa kyslo zamračil:

— Kožu nám sťahujete preň, živú kožu, Samuel Konôpka. Povedzte, smel by som otvorene vyznať, že mi je celá vaša viera nie hodná ani deravého groša? Môžem to? Prvé by bolo, že by mi hajdúsi vydrancovali dediny do vzniku.

Kňaz poznal Praskovského dobre, vedel o ňom omnoho viac, ako on tušil, i neriekol ani slova, ale zložil list a položil ho na stôl.

— Čo mám robiť, veď hovorte! Načo ste mi, načo vás platím a živím, keď nemám z vás nijakej pomoci? — naskočil mrzute o chvíľku na Konôpku.

— A čo vám mám radiť? Urobíte jednako len to, čo vy chcete. Zaplatíte tých pätnásťtisíc florentínskych?

— Odkiaľ, z čoho? Vytrhnite mi z dlane vlas, keď ho tam niet.

— Požičajte si, Izák vám požičia.

— Izák, Izák! Viem, že požičia. Ale radšej pošlem po Barucha, a ten — nepožičia, — riekol Praskovský, dívajúc sa na Konôpku s posmešnou prešibanosťou.

— A čo máte z toho, keď pošlete pre toho, ktorý vám nepožičia?!

— Čo mám z toho? Slabo chápete, Samuel, služobník boží, slabo. Zaslepím Rhédeymu oči. Budem pred ním naťahovať Barucha a preukážem dobrú vôľu zohnať peniaze. Bethlen dostane figu a dá mi — aspoň na čas — pokoj. A qui habet tempus, habet vitam.

— Aha, — povedal Konôpka, chápuc celé pokračovanie. — No, pekne a obratne, — pritom hľadel na Praskovského s takým opovrhnutím, že Praskovský najprv blýskal očami naň a potom ich sklopil.