ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samuel Konôpka bol synom bytčianskeho čižmára. Bolo mu dvanásť rokov, keď bez odobierky ušiel s istým teológom do Nemecka. Jeho rodičia nebanovali za ním, lebo im narobil viac starostí a mrzutostí ako celá ostatná početná rodina spolu. Starý Konôpka mu želal všetko svetské šťastie, len aby sa mu viac na oči neukazoval.

Samko bol šuhaj veľmi súci do sveta, on by bol i na ľade vyžil. Pretrápil sa sám zo svojej sily a náhodou skončil i teológiu ve Wittenbergu. Náhodou preto, lebo sa dostal do takých okolností, ktoré mu umožnili skončiť teológiu. Vnútorný pud ho za týmto povolaním nehnal. Ba naopak. Pre jeho veľmi znamenite vyvinutý spiritus animalis bolo toto povolanie silným zaťažením, a on veru často zložil toto bremeno, aby si požil podľa svojej vôle. Samko mal príležitosť pocvičiť sa znamenite nielen v mnohých remeslách, ale sa naučil i znamenite strieľať a šermovať, a znal dosť i o práve a medicíne. Podľa potreby sa chytil hocičoho, aby si zarobil potrebný kúsok chleba. Pochodil veľkú čiastku Nemecka a strávil tri roky v Taliansku s grófom Reichwaldom, ktorého bol dva roky vychovával.

Konôpka videl veľmi dobre i neistotu svojho vlastného kňazského postavenia u Praskovského, i všeobecnú neistotu evanjelickej cirkvi vôbec v celom Uhorsku. Protestantizmus bol zaplavil Horné Uhorsko a teraz účinkovaním Petra Pázmána ustupoval na celej čiare. Tento jezuita sám vykonal, čo inde celá jeho rehoľa nemohla urobiť. Vyše tridsať veľmožov odrazil od protestantizmu. Čo to znamenalo, uvedomíme si, keď si pripomenieme, že v oné časy s pánom i poddanstvo menilo vieru. Dnes evanjelický kostol zajtra stal sa katolíckym a jeho kňaz mohol ísť svetom, ako ich i mnoho išlo.

Boli to pre protestantov ťažké časy. Bol sa pominul Illésházy, Thurzo a Bethlen sa blížil k svojmu konečnému odpočinku. Na obzore sa zbierali ťažké oblaky, z ktorých povstalá búrka rozmetala mnohých verných trpiteľov až na stredomorské galeje.

Konôpku osud cirkvi bolel. Preto ho bolel, lebo v protestantizme videl silný prvok oslobodenia ľudského ducha. Reformácia bola iste ďaleko od toho, aby bola vyriekla posledné slovo v tomto ohľade, ale bol to silný prielom v okovách, ktoré gniavili ľudský um. A teraz má byť tento nápor slobody hodený nazad? Bitka bielohorská sa skončila a protestantizmus podľahol. Cisárove vojská zaplavili nielen Čechy, ale i po Uhorsku sa presunovali tieto ukrutné bandy, ktoré sa stali príslovečné neľudským vedením vojny.

Konôpka jednako nezúfal. V Taliansku mnoho stratil zo svojho oduševnenia za svoju špeciálnu formu kresťanstva, ktorého základ, viera v trojjediného Boha a jeho Syna, zostal v ňom pevný. A v Boha pevne a nezvratne úfal. Ale humanisti ho naučili voľnejšie chápať život a ciele ľudské. Konečne človek žil i sebe, totiž Bohom mu daným duševným a telesným vlastnostiam, a nielen večnosti. A keby mal i večnosti žiť, tak Boh nebude taký úzkoprsý, ako ešte vždy stredovekými scholastickými náukami presiaknutí teológovia, ktorí ľudí nedelia podľa ich dobrých a zlých skutkov, ale podľa ich viery v transsubstanciáciu alebo v predestináciu.

Konôpka cítil bystro a vplyvy zmyslové účinkovali naň ostro. V Ríme San Pietro in Vincoli ho ohromil Michelangelov Mojžiš, ktorého Boh v Sixtínskej kaplnke urobil naň dojem nehynúcej veleby a nekonečnej moci. Videl mnohé dušu povznášajúce obrazy a sochy, cítil sa preniknutý čudesným účinkom mnohých talianskych chrámov a v ušiach mu zneli gregoriánske chorále a palestrinovská hudba; i odsudzoval, že protestanti sa samochtiac vzdali týchto najveľkolepejších prostriedkov pozdvihnutia ľudskej duše, a bol presvedčený, že hlavná ich pohnútka bol prepiaty odpor za každú cenu proti nenávidenému Rímu. Konôpka si myslel, že stálo za to oplieť nemeckých barbarov o ich groše hoci i tetzelovskými švindlami, aby sa mohol postaviť svätopeterský dóm.

Konôpka bol trochu vyše strednej postavy, plecnatý, ale pritom štíhly. Mal výrazné oči, krátke hrubé fúzy. Jeho hlas bol vysoký, spevavý. Ľahko sa smial a z chuti. Na pravom líci mal počerné znamenie veľkosti hrachu. Robil dojem človeka rozhodného, s ktorým je nie radno za prsty sa ťahať.

Konôpka videl, že Praskovskovci sú pre protestantizmus stratení. Umienil si, že odíde od nich prvšie, než by ho sami poslali. Teraz videl prípad Adamov a videl i do neba volajúcu krivdu a ukrutnosť, ktorú s ním pášu. Bol načistom, že by bolo úplne márne chcieť ich nahováraním odvrátiť od toho, aby Adama nepokutovali, keďže nezaslúžil trest. Takú zaťatosť, aká bola u starej a mladej Praskovskej, nemožno premôcť nijakým prehováraním, a najmä nie grófkinu, a to ešte evanjelickým kňazom. Tým ženským úplne chýba — ako vôbec veľkej čiastke ženských — duševná schopnosť, že by mohli reagovať na rozumové dôvody, boli úplne ovládané citom a pudom.

Odhodlal sa, že ujde zo zámku v nočný čas a Adama vezme so sebou. On vedel, že týmto počínaním stavia svoju slobodu, možno i svoj život na kocku. Nech ho dolapia s vyslobodeným Adamom, urobia s ním poriadok. Akým spôsobom, to si ľahko mohol domyslieť. Videl, ako by sa bezfarebné oči grófkine blýskali, keby sa tak dostal do pasce. Ale túžba vyslobodiť Adama, keď videl, že to možno vykonať a urobiť protiveň Praskovskovcom, oklamať ich o obeť ich zverskej pomsty, bola v ňom taká veľká, že ani nemyslel na svoje nebezpečenstvo. Vedel, že keď sa pustí do toho oslobodzovania, niet vrátenia; alebo ujde s Adamom, alebo prídu obidvaja o život. Mal istú predtuchu, že sa im podarí ujsť. Pravda, bol odhodlaný, ak by sa im do cesty postavil nejaký neobratný nešťastník, použiť i zbrane… Keď si pomyslel na tú možnosť, zamračil sa a mimovoľne napäl svoje oceľové ramená.

Konôpka bol i pri svojom idealizme človekom velmi praktickým. Plán si iste dobre premyslel a konal podľa neho dopodrobna. Mal úplnú slobodu pohybovať sa v zámku podľa ľúbosti. Tejto voľnosti použil na vyslobodenie Adama. Cez deň vyšiel zo zámku a dobre si poobzeral jeho múry a bralo, na ktorom stál, aby sa presvedčil, kadiaľ by bolo najľahšie z neho zliezť, a zapamätal si dopodrobna najvýhodnejšie miesto. Počítal s tým, že v bráne stojí vždy stráž, ktorá ho vypustí i v noci, ale Adamovi by iste robila ťažkosti; preto sa Adam musí spustiť dolu múrom a bralom. Primeraný povraz odložil vo svojej izbe, i vojenský odev pre seba a Adama. Nezabudol ani na isté množstvo potravy a posilňujúceho nápoja. Zbraní mal dosť, a to vyprobovaných.

Okolo polnoci vstal zo svojho lôžka, na ktorom bol oblečený odpočíval, prezrel ešte raz všetky svoje zásoby a potom, postojac chvíľku predo dvermi, vzdychol si k Pánu Bohu a šiel. Keďže bol odhodlaný vyslobodiť Adama za každú cenu — i násilím — vzal so sebou nože a pištole a na hruď ľahký pancier pod plášť.

Konôpka býval na prízemí v paláci. Bola tma, lebo nebo bolo zamračené. Na dvore paláca nebolo živého ducha. Prešiel ticho do zadného dvora, v ktorom býval žalárnik Maťo, starý mrzutý človek. Najťažšia čiastka jeho úlohy bola Adama dostať z temnice a vyslobodiť z pút, na čo Maťa nevyhnutne potreboval, lebo Maťo opatroval kľúče. Konôpka dosť často navštevoval väzňov i v noci, najmä pred ich mučením alebo pred ich popravou, a preto Maťovi nebolo divné, keď mu ticho zaklopal na oblok a vyzval ho, aby vzal so sebou kľúče od temnice v Bašovej veži a aby šiel s ním. Našťastie Maťo býval vo svojej diere celkom sám. Bol vdovcom a deti ho už dávno opustili.

Maťo ležal vždy oblečený, nezobliekal sa vôbec nikdy, i vyšiel hneď a doniesol so sebou i lampáš, ktorým osvietil príšernú temnosť kútov a krutých múrov tretieho dvora. Prišli do veže, vošli na studenú chodbu a stúpali dolu úzkymi, vlhkými schodmi k Adamovmu väzeniu. Maťo vložil kľúč do zámky a otvoril škripiaci zatvor obidvoma rukami.

Adam nespal. Sedel na svojej otiepke slamy a vyskočil, zľakol sa, že prišiel už čas ukrutného utrpenia.

Konôpka pristúpil k nemu a riekol mu ostro, ukazujúc prstom na chodbu: „Chod von!“ takže bez rozmýšľania poslúchol. Maťo stál pri dverách v dlhom plášti na pleciach, s lampášom v ruke.

— Čože to chcete s ním, dvojctihodný pane? — spýtal sa s nedôverčivým podivením.

— Hneď uvidíš! — zvolal Konôpka a chytil bez ďalších rečí prekvapeného Maťa za rameno a silným trhnutím vtiahol ho do temnice, pričom mu spadol plášť z pliec. — Adam, zober plášť! — zavolal na Adama.

Adam poslúchol. Potom Konôpka brániaceho sa a kričiaceho Maťa odsotil obidvoma rukami tak silne, že padol na slamu a z ruky mu vyletel lampáš, ktorý Adam tiež zodvihol a vyskočil zasa na chodbu. Za ním vybehol i Konôpka, a dokiaľ sa Maťo zbieral zo slamy, zavrel dvere na temnici. Maťo zostal dnu a vykrikoval a búchal na dvere z celej sily. Ale zakrátko prestal, lebo on najlepšie vedel, že človek nemá takého hlasu, ktorý by z tej hĺbky múrmi prenikol.

— No, Adam, zahoď si plášť a drž reťaz tak, aby veľmi neštrkala na tebe, a hybaj za mnou, — riekol Konôpka a vzal lampáš do ruky.

O chviľu boli v Maťovom príbytku; okrem majstra Gašpara nikto ani nezbadal. Gašpar vyzrel oblokom a mrmlúc ľahol si zas na svoj brloh. Možno sa mu niečo i nepozdalo na celej veci, ale sa neplietol, do čoho ho nič nebolo, a na druhý deň sa tiež nechválil tým, čo videl. On od rokov videl toho toľko, že sa nedivil ničomu.

V Maťovom príbytku našli kľúč a putá a rúče ich sňali. Adam si pošúchal oškúlené a pomäkušené ruky a díval sa s nádejnou zvedavosťou na Konôpku, ktorý mu povedal, že jemu kvôli uteká zo zámku a jeho, ak chce ísť, vezme so sebou.

Či Adam chcel ísť! Hodil sa pred Konôpkom na kolená, oblapil ho okolo drieku a bozkával mu ruky, ktoré Konôpka odtrhol od neho.

— A prečo ma chceli zmárniť? Veď ani neviem prečo.

Kňaz mu napochytro rozpovedal, prečo a ako ukrutne ho chceli trestať. Adam až zmrzol od podivenia.

— Veď som ja nič zlého nechcel urobiť!

Potom išli do Konôpkovho bytu, kde sa Adam obliekol a vzal si i zbraň.

„Živého ma nedostanú,“ myslel si, keď pchal nôž a pištole za pás.

Konôpka rozpovedal pošepky Adamovi, kade a ako sa spustí. Veža Nebojsa bola postavená na najmenej strmej čiastke brala, dolu ktorou by zišiel i^[1] menej cvičený lezec, než bol Adam; len jedna chyba bola, a to tá, že šikmé bralo asi v začiatku ostatnej tretiny malo asi dve siahy vysoký, úplne kolmý spád. Tu Adamovi nezostane iné ako zoskočiť, čo by konečne nebolo nebezpečné, keby bola plocha, na ktorú musí skočiť, dosť veľká, aby na nej mohol isto zostať; ale plocha bola len asi pol druhej stopy široká a potme na ňu skočiť a po skoku zadržať rovnováhu bola veru ťažká úloha. Konôpka toto oznámil Adamovi takým spôsobom, že mu v krátkosti opísal, a neupozorniac ho na nebezpečenstvo jednoducho mu naložil, čo a ako má urobiť, nespomínajúc ani slovom, že keby sa mu skok nepodaril, Adam by letel ešte asi dvadsať siah dolu pomerne dosť strmým zrázom, otĺkajúc sa o vyčnievajúce skaliská, až by padol dokaličený na rovnú pôdu.

Adam po tomto vysvetlení Konôpkovom ani neváhal, ani nerozmýšľal, ale šiel ako na isté.

Vošli do veže Nebojsy, ktorá bola otvorená a vôbec neobývaná. V spodku bola komora naplnená kadejakým starým náradím. Z nej vyšli hore schodmi k porúchanej výstrelni, cez ktorú prepustili povraz, na ktorom Konôpka urobil niekoľko uzlov. Adam sa pomocou Konôpkovou dosť po biede, nohami napred, pretisol cez výstrelňu a poľahky spustil sa dolu povrazom na bralo, dolu ktorým zliezol ako mačka, zo strmej jeho čiastky bez váhania skočil na dolnú plochu a zastal na nej s celou energiou ako pribitý. Po ostatnom kuse brala zliezť mu bolo hračkou.

Keď bol dolu, pozrel nad seba a vydýchol si zhlboka. Na chvíľu sa rozišli oblaky a zasvietil mesiac, takže Adam prezrel celú cestu, ktorou prešiel. Videl hroznú vežu a zazrel i miesto, na ktoré musel skočiť. Striasol sa a pomyslel si, že keby bol o tom vedel, sotva by sa bol odvážil na taký skok. Konôpka mu rozkázal, aby ho čakal na tom mieste, kde zišiel, dokiaľ i on nepríde k nemu.

Kňaz načúval cez výstrelňu, ako sa Adam spúšťa. Strach, ktorý usporil Adamovi, precítil on sám vo zvrchovanej miere. Keď sa po skoku, ktorý počul čisto, neozývali nijaké zvuky, výkrik alebo šutrovanie, stiahol povraz nazad, hodil ho potom medzi staré haraburdie v komore a šiel rovno do prvého dvora, do brány, v ktorej na kamennej lavičke, pri samých dverách, sedel vojak na stráži. Nad lavicou visel na železnom háku veľký čmudiaci lampáš, ktorý osvetľoval práve len najbližšie kvádre pevných múrov.

Keď sa Konôpka približoval, vojak vstal a zdvihnúc ťažkú mušketu spomedzi nôh, postavil sa s ňou proti prichádzajúcemu.

Kňaz pristúpil k zbrojnošovi, ktorý nezložil svoju zbraň, hoci vedel, kto prichádza.

— Otvor dvere a vypusť ma! — zavolal Konôpka na Mihvoka, lebo podivným riadením osudu on bol vtedy na stráži.

— Nikomu neslobodno vyjsť v noci zo zámku, — odvetil Mihvok spurne.

— Skoro každú druhú—tretiu noc musím vychádzať k chorým do dediny, a ty mi v tom nezabrániš.

— Pán kapitán ododnes zakázal vypúšťať hocikoho bez jeho dovolenia, — odvetil Jonáš a napäl pušku ešte hrozivejšie.

Konôpka počítal i s možnosťou, že ho môžu v bráne zastaviť, a preto bol i na tento prípad pripravený. Vystreliť nesmel, i držal v ruke pod plášťom krátky železný obuch. Pristúpil tak blízko k vojakovi, ako mohol, rozprávajúc chladnokrvne, že takým spôsobom bude musieť ísť ku kapitánovi pýtať si dovolenie. Zrazu sa nahol poza Mihvoka a zvolal:

— Nuž ty, blázon, jednako si musel kohosi vypustiť, veď máš dvere otvorené na bráne!

Mihvok sa mimovoľne obrátil a obzrel. Ten moment stačil Konôpkovi, bystro skočil k nemu, zrazil mu rukou prilbu a udrel ho obuškom tak silne po kotrbe, že spadol, ani nehlesnúc, len trocha sa zatackajúc. Zbraň a pancier zarachotili na zemi a nastalo úplné ticho. Konôpka počúval, či sa vo dvore niečo nerušia. Nie, bolo ticho.

— Mršina prekliata, sám Pán Boh ťa doviedol pod moju ruku, — zamrmlal Konôpka, ktorý vedel všetko o zradách Mihvokových, i vyšiel, otvoriac si dvere, na padací most.

Rýchle dobehol na miesto, kde ho Adam čakal.

— Hybaj chytro za mnou. Vezmi tento batôžtek, jeden ponesiem ja. Do svitania musíme byť ďaleko z tohto prekliateho kraja.

Konôpka rezko vykročil a Adam neleniac za ním.