ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rhédey za ten čas bavil panie v ich oddelení. Sedeli vo veľkej spálni, v ktorej boli dve ohromné vyrezávané postele, jedna popri druhej, s dreveným baldachýnom nad nimi, z ktorého splývali nadol pekne vyšívané záclony. Pri každej posteli boli schodíky. V spálni boli porozostavované kreslá a stolčeky, zastreté kobercami a kožušinami, i skrine a truhly na šatstvo a bielizeň. Na stenách viselo niekoľko príšerných svätých obrazov od domácich maliarov. Umyváka v izbe nebolo, lebo sa panstvá len každý mesiac raz kúpali, ináč o vodu vôbec nezavadili. Mesačné kúpanie bol pokrok, zavedený grófkou Brigitou, keďže sa starí Praskovskovci len štvrťročne podrobili nepríjemnej procedúre, pri ktorej príležitosti vymenili i bielizeň. Citeľné následky tohto strachu pred vodou miernili častým upotrebovaním rozličných a silných voňaviek.

Mladá Praskovská bola vysoká, dobre urastená osoba, s dobre vyvinutými formami tela, s úzkou tvárou, s rovným nosom, s pridlhou bradou. Pery mala hrubé, červené, oči dosť veľké, bledobelasé. Spod vyšperkovanej okrasy na hlave jej vyzerali ulízané, učesané čierne vlasy. Na elegantných dlhých prstoch mala nastýkané veľké množstvo prsteňov.

I Rhédey, i Brigita hneď pri prvom pohľade zbadali, že sa oni dvaja ponášajú na seba, a to bolo obom nemilé. Rhédeymu tá dáma nebola sympatická, tak mu nebola milá ani ponáška na ňu, a Brigitu mrzelo, že sa ponáša na Maďara, a k tomu na kacíra, a preto mu odpovedala na jeho zdvorilosti ešte väčšmi zošpúlenými ústami, hoci to ináč bol jej zvyk.

Rhédey sa zabával s pani Barborou, ktorá poznala všetky rodinné kroniky vtedajších magnátskych famílií dopodrobna. Rhédey vedel z nich toľko, že mohol s akýmsi záujmom sledovať rozpravu pani Barbory. Počas ich rozhovoru grófka Brigita robila zunovanú, utrápenú tvár človeka, ktorý musí počúvať veci, do ktorých ho celkom nič.

Pri rozhovore Rhédey snažil sa utvoriť si obraz o majetkovom stave Praskovského. Nadhadzoval pani Barbore otázky a predmety, ktoré donášali so sebou dlhšie—kratšie poznámky z tohto odboru. A pani Barbora mu šla na lep. Vôbec jej neprišlo na um, že by bolo múdrejšie nechvastať sa, keďže nezná úmysly Bethlena a jeho posla. Ona, naopak, sa ešte s falošným pokrytectvom i žalovala, akú biedu majú s „uložením“ a minutím svojich dôchodkov. Rhédey sa usmial pod fúzom a nebral každé slovo pani Barbory na zlaté vážky; zároveň bol zvedavý, ako sa vysloví o týchto veciach starý Praskovský.

O nejakú hodinu prišiel Ondrej poprosiť ho k otcovi. Praskovský bol s Konôpkom napísal Bethlenovi odpoveď, v ktorej ho uisťuje o svojej vernosti k protestantizmu a o úplnej oddanosti jemu. Prosí ho, aby neopustil jeho biedne dediny, a zaklína sa, že mu v najkratšom čase pošle nielen požadovaných pätnásťtisíc florentínskych, ale i viac. Odporúča sa do jeho milosti a prosí od Boha požehnanie naň.

Oddal Rhédeymu list a povedal, že práve teraz peňazí nemá. V pokladnici jest len niekoľko sto florentínskych, čo potrebuje na bežné výdavky. Veď predsa i Rhédey vie, aké sú dnes ťažké časy. Ale aby Rhédey celkom naprázdno neodišiel, poslal pre žida Barucha, ktorý mu požičiaval peniaze, a Baruch iste donesie aspoň niekoľko tisíc zlatých.

Zavolal Rhédeyho na večeru, keďže beztoho musí počkať, dokiaľ prídu s Baruchom. Na večeru, ktorá bola pristrojená v menšej sieni v susedstve veľkej dvorany, prišli panie parádne vystrojené, v hodváboch a šperkoch. Mladá grófka mala drahokamami prešívané šaty, ktoré boli hodné mnoho tisíc. Nedala si povedať, aby skromnejšie vystúpila; ona sa chcela ukázať kalvínovi Rhédeymu. Pristrojenie stola bolo skoro chudobné, lebo Praskovský nechcel ukazovať Rhédeymu svoje bohatstvo.

Panstvo vošlo slávnostne do siene, osvetlenej dosť dobre voskovými sviecami. Za ním vošlo i niekoľko psov. Adama nebolo medzi služobnou čeľaďou, lebo nebol ešte pre obsluhovanie dostatočne vycvičený.

Jedenia rozličného bolo množstvo a nápojov veľká hojnosť.

Jedli pomocou nožov a prstov, odhadzujúc kosti psom pod stôl. Starí Praskovskovci držali kosti v oboch rukách, jediac mliaskali a vyciciavali špik z nich s hlasným srkotom, čo zdanlivo veľmi zle pôsobilo na Brigitu, ktorá bola zvyknutá na jemnejšie spôsoby. Toto aspoň Rhédeymu chcela ukázať veľmi jemným chytaním jedál do koncov prstov, mrštením sa a kývaním hlavou nad nespôsobným jedením starých.

Medzi jedením páni pili, majúc ústa naplnené jedlom, ktorého čiastka im vklzala do pohára; keď sa ho v ňom nazbieralo toľko, že už nápoj nemal miesta, nuž ho mrštným švihnutím vyhodili z pohára na dlážku pre psov, ktorí, ako vidno, boli veľmi potrební spoluhodovníci. Obrúskov ešte nemali; každý si očistil zamastené prsty svedomitým oblízaním a utieraním do obrusa.

Pri jedení sa rozhovorili. Ondrej chválil svoju ženu, aká je dobrodušná a svedomitá osoba.

— Pani Horniansku, manželku pána susedného zámku, v čas celej jej choroby, celé tri týždne vo dne i v noci verne opatrovala, za celý čas neodišla od nej. Ktorá druhá pani by to urobila?

Rhédey s prehnaným obdivom a uznaním spomínal Hygeu a Eskulapa, ktorí by sa museli skryť pred kresťanskou dámou.

— Áno, naša Brigita je veru osoba zlatého srdca, — mrmlal vážne starý Praskovský s plnými ústami, — zlatého veru, mhm, mhm, — i pritakal si hlavou.

Konôpka bol tiež na hostine. Dosiaľ mnoho nehovoril, chutilo mu, nuž jedol, a víno bolo dobré, nuž si vypil. Ale teraz vytiahol z kabáta biely obrúsok — ktorý sa naučil používať v Taliansku — utrel si ústa i prsty a zamiešal sa do rozhovoru.

— Osvietená grófka, i v dedine máme dve ťažko choré mladé nevesty, tie odporúčam do vašej milosti. Tým by bolo treba opatery a riadneho pokrmu.

Grófka Brigita zmŕštila nos a povedala s najväčším opovrhnutím:

— Sedliačky! To sú predsa nie ľudia, to sú len sedliačky!

Rhédey sa trochu usmial.

— Tak sedliaci sú nie ludia? Nemajú duše, nemyslia, nie sú vďační, necítia odpor?

Brigita odpovedala:

— Bože môj! I pes myslí, je vďačný a cíti odpor. Ale rozdiel vo vývine a vzdelaní duše je taký, že sedliaka nemožno počítať za skutočného človeka. Len si pomyslite, ako sedliak žije, ako sa stravuje, aký je surový a bezcitný. Veď môj pes má viac citu ako on. Bože môj, duša panská a sedliacka!

Ondrej s obdivom hľadel na svoju ženu.

— Brigita, aká si ty učená! Hovoríš ako filozof!

Rhédey diplomaticky uznal, že je rozdiel medzi dušou panskou a sedliackou. Konôpka poznamenal, že Kristus umrel na kríži i za sedliakov, nerobiac rozdielu. Pani Barbora mu skočila do reči:

— Ech, čo tam také daromné reči! Kristus nebol pánom, ináč by bol mnohé inakšie urobil. Ja to viem od starého mnícha, ktorý ešte za oných časov k mojim rodičom chodieval.

Praskovský bol tej mienky, že by si Ježiš bol svoju úlohu veľmi zjednodušil, keby sa o sedliakov nebol staral, čoho sedliaci rozhodne nezasluhujú.

— Ináč, pán Rhédey, čo je pravda, to je pravda, ale protestantizmus je naskrze nie k dobrému pre panstvo, naskrze nie. Staráme sa primnoho o poddanstvo. Aký je to spôsob: stavať kostoly, školy v každej dedine! Školy, pán brat, školy! — a pozrel vyčítavo na Rhédeyho a vystrel proti nemu ruku s kosťou.

Rhédey stisol len plecami. Konôpka poznamenal, že vzdelanejší človek je lepší než neučený divoch. No grófkou spomínaný rozdiel duše závisí len od vzdelania.

— Len od vzdelania? Tak krv, rod, to je nič? — zvolala grófka, zmrštiac obrvy. — Vôbec vy protestanti máte celkom iné náhľady než iní ľudia. Ale nie div, keď skazíte vieru, skazíte všetko.

Ondrej sa hlasité zasmial a zvolal, akoby bol predniesol najpádnejší dôvod:

— Veď ani len svätých nemáte! A to má byť viera!

— A keď je niečo celkom isté, tak sú to len svätí, tých nemôžete odtajiť, — dotvrdila grófka.

Rhédey myslel s trochu posmešným úsmevom, že vševedúci Boh má i bez svätých toľko rozumu, aby urobil všetko, ako treba, i bez ich rady; nepotrebuje nijakých Floriánov, Gervázov a Protázov.

Starému Praskovskému nebol rozhovor o viere po vôli. Vedel prečo. I zasmejúc sa rozprával spoločnosti už i v tie časy zastaralú anekdotu o Cigánovi, ktorému farár pokrstil dvojčatá Gervázom a Protázom.

Spoločnosť už bola trochu vínom rozobratá, i panie, ktoré sa vôbec neodťahovali od dobrej kvapky, a tak sa na tejto úbohej rozprávke z chuti smiali. Nevedeli viac skočiť do vážnejších rozhovorov, nuž bavili sa rozličnými klebetami a inými pletkami. Rhédey musel rozprávať o živote na dvore Bethlenovom, ktorý bol toho času v Banskej Bystrici.

— Mnoho zábav tam niet. Pekné panie by tam mnoho rozkoše nezažili. Knieža je dobrý, uznanlivý, ale i nadmieru spravodlivý človek, no a nadovšetko drží svoju vieru. Všetok slobodný čas trávi čítaním Biblie, ktorú vie temer naspamäť. Má taký podivný pohľad, že sa i v zlom človeku svedomie zobudí, keď sa mu do očí podíva. Veru, keby bolo viac takých ľudí, ako je on, bolo by v krajine lepšie.

— Teraz Bethlen z jednej strany a Pázmán z druhej vyhrávajú tú muziku, na ktorú každý tancuje, — podotkol Konôpka.

— Lenže Pázmán má silnejšiu a vábnejšiu bandu, — smial sa Ondrej.

Zrazu sa grófka, sediaca oproti oblokom, zadívala uprene von a vyskočila so zdesenou tvárou zo stolice, zakričiac srdce prenikavým hlasom:

— Hach, preboha, čo je to?!

Všetci skočili a utekali k oblokom siene, na ktoré grófka ukazovala.

V galérii, mesiacom žltkasto—belaso osvetlenej, bolo vidieť kráčať nadľudsky vysokú, bielu, akoby do rubáša zahalenú postavu; kráčala pomaly, kloniac hlavu naľavo, napravo, vopred i nazad, až, prejdúc celou chodbou, zmizla.

Grófka klesla zamdletá na svoju stolicu, ostatní, ohromení strašným zjavom, hľadeli zblednutí jeden na druhého.

— Čo to znamená, Pane Bože, čo to len znamená? — vzdychal starý Praskovský, skladajúc ruky na prsiach.

Pani Barbora, zalamujúc rukami, nemohla iné ako stále opakovať:

— Joj, Pane Bože, joj, Pane Bože!

Konôpka zvolal:

— Chváľ každý duch Hospodina! Keď on s nami, koho sa bojíme?!

Vtom zazrel zamdletú grófku, i chytil Rhédeyho za rameno a ťahal ho k nej, aby jej pomohli.

— Pán Ondrej, zavolajte grófkine ženy, prišlo jej zle! — zavolal na mladého Praskovského, ktorý sa triasol na celom tele, ako keby ho zimnica drvila.

Ondrej sa chytil a jojkajúc utekal pre ženy, ktoré už, povolané husármi, utekali chodbou k sieni. Zobrali grófku a preniesli ju do spálne.

Grófka sa zakrátko prebrala, ale od ukrutného ľaku a pádu porodila pred časom mŕtve dieťa. V paláci nastalo neobyčajné, bezhlavé behanie a konanie. Každý radil neuskutočniteľné veci a zháňal nemožné predmety a lieky, a to všetko s vadením sa a krikom. Príroda si pomohla sama, i nastalo pomaly uspokojenie, keď každý bol odôvodnil múdrosť svojho konania a nevyhnutnosť svojho pomáhania.

Praskovskovci boli úplne zronení. Strata dieťaťa ich skoro ani nemrzela pri ukrutnom, srdce zvierajúcom strachu, čo tá strašná mátoha znamená. Lebo bolo celkom isté, že bez príčiny sa neukázala, a že znamená len zlé, dokazuje už prípad grófkin.

Konôpka a Rhédey sa prví spamätali a šli obzrieť celý palác, ale nenašli nič, čo by bolo poslúžilo na vysvetlenie toho úkazu, ktorý ich tak veľmi nastrašil.

Obidvaja silne pochybovali o jestvovaní podobných príšer, ale keď videli jednu na vlastné oči, bolo ich pochybovanie predsa len veľmi obťažené. Pozreli jeden druhému do očí a krútili hlavami. Rhédey by bol najradšej ešte v noci ušiel, lebo sa obával, že božia ruka môže ťažko zaľahnúť na tento príbytok hriechu.