ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predpoludním doviedol poručík žida Barucha pred veľkopána, ktorý ho prijal v prítomnosti Rhédeyho a svojho syna.

Baruch bol malý chudý žid s krátkou a prešedivenou bradou a s tvárou takým spôsobom zmrštenou, ako má človek, ktorý očakáva úder; ústa mal do šírky roztiahnuté, že mu vyzerali zdravé biele zuby a obrvy, vysunuté do pol čela. Mal na sebe čierny dlhý kaftan a na hlave malú zamatovú čiapočku.

Vošiel, vovedený do izby a zastal pri samých dverách, kde sa stále klaňal, šúchajúc si pritom ruky.

Praskovský sedel v celej svojej sláve v kresle a v druhom popri ňom Rhédey ticho počúvajúc, s nohami nakríž preloženými.

Praskovský hneď začal s tým, čo chcel.

— Baruch, potrebujem naskutku pätnásťtisíc florentínskych na takú záruku, akú ty sám chceš.

Baruch vyhodil ruky do povetria a zvolal:

— Bože spravodlivý, pätnásťtisíc flotentínskych! A kde ja mám pätnásťtisíc florentínskych? Veď ja nemám v celom majetku ani tisíc, ba ani sto florentínskych, a veľmožná milosť chce odo mňa pätnásťtisíc florentínskych zlatých.

Praskovský sa usmial:

— Baruch, poznám tvoje fígle! Potrebujem pätnásťtisíc zlatých o dve hodiny; ak nebudú tu, bude s tebou zle.

— Ako ja môžem zaopatriť za dve hodiny pätnásťtisíc zlatých? Ja ich nemám, musel by som ich zohnať po celej rodine. Ale kto dá na veľmožného pána dnes pätnásťtisíc florentínskych zlatých?

— Čo, ja som nie hoden pätnásťtisíc zlatých? — pýtal sa Praskovský, na čo Rhédey s úsmevom pokrútil hlavou.

— Hoden, nie hoden. Povedal som, že veľmožná milosť je nie hodna? Veľmožná milosť má majetky a má zámky, ale čo je to hodno pre nás, keď je veľká čiastka založená alebo v rukách nepriateľských? A potom, čo ja mám z dediny? Môžem ja dedinu predať? Môžem si ja dedinu zadržať? Čo mi taká dedina pomôže?

— Baruch, ak budeš robiť ťažkosti, budem sa s tebou inakšie zhovárať, — pohrozil mu Praskovský s prísnou tvárou.

Baruch odvetil plačlivo a zostrašene:

— Veľmožná milosť nech má so mnou zmilovanie! Mám ženu, deti a moje zdravie je celý môj majetok. Prisahám veľmožnej milosti, že nemôžem zohnať tých pätnásťtisíc zlatých. Kde by som ja toľké peniaze vzal?

Praskovský sa zamračene díval na Barucha. Rhédey nespustil z nich oka. Po chvíli zvolal Praskovský hlbokým hlasom:

— Baruch, pôjdeme do mučiarne. Uvidíme, či ťa čižmičky nenaučia na inú reč!

Biedny žid skričal, ako keby ho bol niekto nožom pichol, a hodil sa pred veľkopánom na kolená:

— Pre milosrdného Boha vás prosím, majte ľútosť s mojou biedou! Vezmite si celý môj majetok, len ma nemučte!

Praskovský sa obrátil k Rhédeymu:

— On má v majetku mnohé tisíce; on vie, že mu peniaze vrátim, a nechce mi požičať, lebo mu nemôžem dať taký záloh, ktorý by mohol v prípade prepadnutia omnoho drahšie speňažiť, ako naň požičal. Uvidíme, či mu španielske čižmy neobmäkčia srdce.

Rhédeymu, ktorý nebol človek tvrdého srdca, bola celá scéna protivná. Najradšej by bol odišiel i bez peňazí, omaľujúc potom Praskovského pred Bethlenom takým spôsobom, že on by bol zostal čistý. Ale pomyslel si predsa, že uvidí ešte, ako ďaleko poženie Praskovský násilie. Prikývol teda hlavou a vstal zo stolca.

Praskovský zavolal na husárov, ktorí vošli a plačúceho a vzpierajúceho sa Barucha chytili a odvliekli do zadného dvora, do dielne majstra Gašpara.

Jeden z husárov utekal pre Gašpara, aby šiel do svojej pracovne, lebo bude tam preň robota. Gašpar vyšiel zo svojho bytu, opásajúc si remennú zásteru, z kapsy ktorej vytiahol veľký kľúč a tým odomkol ťažké, klincami vybíjané dvere na mučiarni, na ktorej boli dva malinké zamrežované oblôčiky. Obzeral celú spoločnosť, ktorá prichádzala, a najmä si všimol úbohého Barucha, ktorý žalostne stonal a nariekal. Pokrútil hlavou, ako keby ho na mnoho necenil.

Roztvoril dvere, i bolo vidieť do mučiarne, ktorá na prvý pohľad robila dojem kováčskej vyhne, nakoľko bol v nej kozub s mechmi a po stenách rozvešané rozličné železné nástroje, lenže neobyčajnej podoby. Naprostriedku bola veľmi silná, široká nízka lavica z drevených trámov; z povaly visel silný povraz na kladke.

Čo v zámku nemalo pilnú prácu, všetko pribehlo dívať sa na ukrutný obraz, dievky, vojaci i husári, ba ešte i pani Barbora prikrivkala so svojimi okuliarmi a so svojím večitým vyšívaním. Jediný Konôpka nebol prítomný.

Husári postavili Barucha pred hroznú lavicu, oproti nemu stál kat a vo dverách zastal Praskovský s Rhédeym.

— Ešte ostatný raz sa ťa spytujem, či urobíš, čo žiadam od teba, či nie? — spýtal sa rozhodným hlasom Praskovský.

Baruch sa triasol na celom tele, tvár mu bola siná a pery belasé:

— Večitý Boh mi je svedkom, že nemôžem! A keby som i mal tie peniaze, nevyhodil by som majetok svojich detí len preto, aby som sa od bolesti zachránil. Kto môže dať na váš zadĺžený majetok pätnásťtisíc florentínskych zlatých?

Na jeho tvári bolo vidieť divé odhodlanie nepopustiť, čo by ho mali mukami i zavraždiť. Rhédey pokrútil hlavou.

— Je to podivuhodný žid. Neveril by som, že by sa dal mučiť, keby sa mohol vykúpiť.

— Nepoznáš ho, — odpovedal Praskovský. — Gašpar daj mu čižmy s jedným klincom. Uvidíme, čo povie.

Gašpar kývol a husári prevalili Barucha na lavicu, priviazali ho k nej a strhli mu obuv z chudých, zmrzačených nôh. Kat doniesol čižmy z hrubého plechu a obložili nimi nohy úbožiakove, ktorý za celý čas mrmlal so zúfalou rýchlosťou rozličné hebrejské modlitby. Keď mal čižmy pripravené, kat vložil do medzery medzi plechovou sárou a píšťalovou kosťou bukový klin a bil po ňom mlatkom.

Baruch sa prestal modliť a začal kričať pri každom údere mlatkom prenikavejšie, až v ušiach zaliehalo.

Konečne, keď kat prestal biť na klin, zavolal Baruch zajakajúcim sa hlasom:

— Päťdesiat dukátov, päťdesiat dukátov, Bože všemohúci, päťdesiat dukátov! — a potom najvyšším hlasom kričal stále bez prestania, dokiaľ mu dych stačil: — A—á—á…

Rhédey trochu zbledol:

— Počujte, pán brat, ja mám toho dosť. Dajte tomu bedárovi pokoj. Verím vám všetko, čo hovoríte. Uverím, že nemôžete teraz zohnať tie peniaze, lebo by ich ten človek i spod zeme vydriapal, keby mal len trochu nádeje, že ich dostane nazad.

Praskovský sa zamračil:

— To je hlavatá mršina! — zakričal. — Baruch, nerozmyslel si si vec lepšie?

Utrápený človek odstonal:

— Boh mi je svedok, nemôžem!

— Tak, Gašpar, daj mu ešte jeden klin!

Kat vzal druhý klin a začal ho vbíjať popri prvom. Baruch, nakoľko bolo možné, ešte väčšmi skríkol a potom pri každom údere zastonal až z hlbín pŕs: — Ach, ach, ach! — Keď bol i druhý klin vbitý a z nohy sa cedila roztrhanou kožou krv, Baruch zakričal:

— Bože milosrdný, sto dukátov, sto dukátov, sto dukátov! — a vždy slabšie a slabšie, až zamdlel.

Husári oblievali trpiteľa studenou vodou. Rhédey sa teraz už celkom rozhodne obrátil a odchádzal.

— Pán brat, ja vám tu viac nebudem. Pre mňa robte, čo chcete, ja odchádzam so svojimi ľuďmi. Zostaňte zbohom!

Praskovský sa usmial:

— Aký ste netrpezlivý a citlivý! Čože, veď je to len žid. Čože je na tom, keď mu trochu kožu popučí, veď to zarastie. Ale myslím, že uveríte, že pri najlepšej vôli nemôžem teraz veľkomožnému kniežaťu tie peniaze poslať, lebo by mi ich žid iste bol dal, keby sa o ne nebál.

— Verím vám všetko, čo chcete. Len to by som rád vedieť, prečo vykrikoval za každým klincom o tých dukátoch?

Praskovský poznamenal:

— Hneď sa dozvieme. Gašpar, zobuj mu čižmy. Veď nám on povie, keď príde k sebe.

Gašpar odšrauboval pánty na čižmách, ktoré padli na zem i so zakrvavenými klinmi. Z nôh Baruchových tiekla krv cícerkom, lebo mu kliny miestami potrhali žily. Kat vybral z truhličky obväzy a masti a obkrútil mu nimi pokaličené údy.

Baruch sa zakrátko prebral. Vliali mu tuhého vína do úst; nešťastník ho dychtivo prežieral.

— No, Baruch, teraz sa už neboj. Vidím, že naozaj alebo nemáš, alebo mi nemôžeš dať tých peňazí. Dám ťa poriadne domov zaniesť, ale mi najprv povedz, prečo si za prvým klinom kričal „päťdesiat dukátov“ a za druhým „sto dukátov“? — pýtal sa ho Praskovský.

— Bože môj, prečo som kričal „päťdesiat dukátov“ a prečo som kričal „sto dukátov“? Lebo ma nohy tak ukrutne boleli, že by som bol umrel, keby som nebol myslel na najkrajšie na svete. A čo je krajšie na svete ako nové, krásne dukáty?

Rhédey pokrútil hlavou nad takouto nesmiernou príchylnosťou k peniazom a pomyslel si, že by sa jemu trochu z nej zišlo, možno by sa ho lepšie držali ako teraz. Poobedoval ešte v spoločnosti Praskovskovcov a s potešením počul, že sa grófke Brigite celkom dobre darí. Potom vysadol na koňa a odišiel so svojou družinou. Keď sa s Konôpkom lúčil, Konôpka mu pošepol:

— Zakrátko sa uvidíme v Bystrici.

Jeho šepot počul Ondrej i kapitán, ktorí pozreli jeden na druhého, mrknúc očami.

Po odchode Rhédeyho Praskovský dal Barucha na nosidlách odniesť do najbližšieho mestečka, kde býval. Baruch držal celou cestou v rukách mešec so sto dukátmi, ktoré dostal od Praskovského, a v blaženosti tohto majetku ani necítil bolesti v nohách. Stále hladil dukáty rukami a vše pod pokrývkou vytiahol jeden z nich a díval sa naň zamilovane ani na milého živého tvora.

Keď bol odstránený i Baruch, Praskovský sa zišiel so ženou a so synom pri posteli grófky Brigity.

Vošiel vážne do izby, riekol jedno slovo: „Nuž?“ a hodil sebavedome hlavou dohora. Ondrej sa zasmial:

— Veru ste vy prešibaná líška, pán otec, a nech včaššie vstane, kto sa chce s vami za prsty ťahať. Takto sto dukátmi vykúpiť pätnásťtisíc zlatých je ozaj podarený fígeľ!

Praskovský i jeho žena sa smiali a skáčuc jeden druhému do reči, vykladali si, ako i rozšafného Bethlena a jeho múdreho posla Rhédeyho krásne oklamali.

— Peter, Peter, ty si najprešibanejší človek na svete! — chválila ho pani Barbora.

Grófka bola zvedavá, čo a ako sa vlastne všetko zbehlo.

— Ako ste to tomu židovi dali tých sto dukátov, pán otec? — pýtala sa.

— Nuž tak, dieťa moje, že ja mám dvoch židov: Izáka a Barucha. Izák mi dá vždy toľko peňazí, koľko chcem. — Tu si Praskovský vzdychol a poškrabal sa za uchom, keď si pomyslel, koľko mu je už dlžen. — Baruch mi nesmie dať peňazí pod nijakou podmienkou, i keby som ho dal mučiť. Tak som s ním spravený, že za každý klin, vbitý do španielskej čižmy, dostane odo mňa päťdesiat dukátov, ale nedá ani jedného groša.

— To je strašný človek! — podotkla grófka a striasla sa pod svojím prikrývadlom.

— A vieš, čo mi povedal? Že som mohol ešte i dva kliny dať vbiť, lebo najväčšmi bolí prvý, ostatné vždy menej a menej. Noha sa zahojí za dva—tri týždne, a päťdesiat dukátov za ten čas nezarobí.

I pani Barbora, i grófka boli tej mienky, že je úplne vylúčené, že by žid bol skutočne človekom, má len podobu človeka, ale duše v ňom niet.

— Pán by sa za peniaze nedal mučiť. Pán mučí druhého a vstrčí za to do vrecka groše, to už hej! — poznamenala napokon pani Barbora.

— Vstrčí, vstrčí, — riekol pyšne Praskovský, — ale len múdry, taký ako som ja! — a ďobol si palcom do pŕs.