ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam bol rozčúlený vedomím, že je s Betkou v jednom meste. Najradšej by bol hneď vošiel do Pohánkov v nádeji, že ho tam prijmú s otvoreným náručím. Konôpka naskrze nezdieľal jeho istotu a miernil ho.

— Chlapče, najprv sa prezveď, čo a ako je to s Pohánkovcami, a potom neurobil by si dobre, keby si takýto hrdlorez vstúpil k nim. Starí bohatí remeselníci sú nie veľmi zaujatí za kadejakých potulných vojakov.

Išli námestím a na peknom poschodovom dome zazreli tabuľu s mentiekami na nej namaľovanými a s nápisom: Andreas Pohánka, kušniersky majster. Adama myklo, keď videl dom. Díval sa naň, roztvoriac ústa, a srdce mu padlo za sáru, lebo dom bol nad jeho očakávanie pekný.

— Hm, aký to majú dom — veď je to hotový palác! Sotva sa budú so mnou zapodievať. Ktože som ja? Pobehaj akýsi.

Konôpka sa usmial.

— Vidíš, aký si ty chlapík. Len hneď netrať odvahu. Veď uvidíme, čo bude. Tu, hľa, v susedstve je hostinec „Zelená lipa“; poďme ta, tam sa iste jedno—druhé dozvieme o Pohánkovi a o jeho Betke. Len keď sa budem vypytovať, nepleť sa mi do reči.

Adam skormútene hodil rukou.

— Robte si, čo chcete. Nemal som ja Žošu len tak odfrnadliť; možno by sa mi bola ešte zišla.

Vošli do brány „Zelenej lipy“, kde ich prijal jeden zo sluhov. Kone voviedli do stajne a poriadne ich opatrili. Sami dostali komôrku, v ktorej by sa aspoň zhruba očistili. Potom vošli do hostinskej miestnosti. Bolo sa už zotmelo a tak dosť tmavá miestnosť bola osvetlená lojovými sviečkami, stojacimi v železných, zo stien trčiacich držiakov. Miestnosť bola veľmi rozľahlá, nízka, sklepená, štyrmi neforemnými piliermi na akési lode podelená. Pri stoloch sedelo hodne rozličných hostí. V kúte na najlepšom mieste, za jedným z pilierov sedelo pri dosť veľkom, obrusom prikrytom stole niekoľko mužských, podľa ich obleku a správania sa súdiac, akiste vážnejších občanov.

Konôpka kráčal miestnosťou ako človek, privyknutý na hostinský život; Adam sa kradol za ním skromne, obzerajúc sa trochu zostrašene. Prisadli si k susednému stolu, neďaleko od občanov, ktorí, naťahujúc krky, ich obzerali a šuškali si o nich. Prišlo k nim služobné dievča, kterému rozkázali, čo si žiadali.

Chudý, malý mužík, ktorému hral posmešný úsmev okolo úst, zavolal od meštianskeho stola na dievča:

— Terka, nože dones už majstrovi Pohánkovi vína. Pozriže, veď dostáva pípeť.

Adamovi zabúchalo srdce.

— Tu je! Ozaj, ktorýže je to?

Konôpka mu zamrmlal:

— Čuš, uvidíš!

A hlasno pokračoval:

— Neviem, prečo Havran nakrivuje. Musel si nohu natrhnúť.

I zhovárali sa o koňoch, pozorujúc potajomky susedov. O chvíľu dievča donieslo cínovú kanvicu s vínom a postavilo ju pred staršieho mužského s dlhou riedkou, prešedivenou bradou a s dlhými fúzmi, zakrývajúcimi mu ústa. Konôpka i Adam si ho obzreli.

„Nuž to je on. Nie je neobyčajný,“ pomysleli si obidvaja, keď videli jeho hrubý červený nos a malinké, bielymi mihalnicami tienené oči.

Pohánka bol ako chudobné chlapčisko prišiel za učňa do Trnavy. V pozdejších rokoch sa stal jedným z najzámožnejších a najváženejších občanov mesta. Temer jediná vlastnosť, ktorej ďakoval za svoj blahobyt, bola jeho skúposť a skývražnosť. Bezmierne bažil po peniazoch, ktoré pokladal za jediný cieľ života a za mieru každej ľudskej hodnoty. Namýšľal si, že je veľmi múdry a skúsený len preto, lebo bol bohatý, a chudobného pokladal za hlupáka. Mal rád pätolízačov, ktorí ho v tejto mienke utvrdzovali. Bol veľmi nábožný a neustával unúvať Pána Boha o svoj zveľadok. Pri všetkej svojej skúposti obetoval i na kostol a rozličným svätým, pokladajúc to za dobrý obchod, pri ktorom mnohonásobne získa. Vedel mnoho porekadiel a kadejakých prísloví, ktoré pokladal za neodolateľné dôkazy svojej múdrosti a ktoré používal od buka do buka, najčastejšie na celkom neprimeraných miestach. Hocijaké hlúpe príslovie pokladal za najvyššiu múdrosť, keď sa len rýmovalo. Mal jednu slabosť: keď si viac vypil, dal sa i pri svojej skúposti ľahko nahovoriť, aby svojim kamarátom poplatil všetko, čo vypili a pojedli. Následkom toho kamaráti každý večer robili s ním pokusy opojiť ho, sprvu ho častujúc, lebo vedeli, že keď sa ich úmysel podarí, potom všetko sám zaplatí. Tak tri—štyri razy za mesiac sa im to i pošťastilo. Pohánka si po každej prelumpovanej noci nadával a prisahal sa na všetko, čo mu bolo milé a sväté, že to už viac neurobí. Lenže slabá chvíľa zničila všetky jeho predsavzatia. V domácnosti bol tyran; chcel, aby sa jeho vôľa vo všetkom stala. Lenže svojej švagrinej darmo rozkazoval; robila len to, čo sama chcela, zabudnúc i na jeho najprísnejšie rozkazy, a Betka bola taká energická a prešibaná osôbka, že vlastne nielen domácnosť, ale i celý obchod ona viedla podľa svojej vôle.

Pohánka chytil kanvicu, nalial si do pohára a urobil dobrý dúšok; potom si utrel opakom ruky mokré fúzy a povedal:

— Ale čo vy len meliete do sveta! Počul som od domovníka, že po tieto dni má prísť.

Krajčír Šimek, ktorý mal tvár okrúhlu a červenú ako cvikla, podotkol:

— No, bolo by na čase, aby ten veľký pán už raz prišiel sem a porobil poriadky.

Tenký čižmár Cibuľka sa posmešne usmial:

— Čože? Praskovský má urobiť poriadky?

— Takého pána, takého múdreho, statočného, o krajinu zaujatého niet, ako je on. To je ovos, čo ťahá voz, — poznamenal Pohánka rozhodným hlasom.

Ozval sa chrapľavý hlas zámočníka Jančeka, hrbatého, s dlhými, tenkými fúzmi:

— Ty, Cibuľka, ty vždy zapáraš do každého, ale nemáš nikdy pravdu. Ja som ho počul hovoriť na diéte v Prešporku. No, to bolo ani zvon. Všetci kričali: „Vivat, vivat; valde bene!“ Skoro ho na rukách nosili.

— Ale veď je luterán, a bol katolíkom! Taký zo všetkých dvorov pes! — podotkol Cibuľka.

— Ale, ale, si ty len hlúpy, ale aký hlúpy! — zavolal zasa Pohánka. — Čože ty vieš, akú politiku majú takí páni! Vieš, že on prestúpil na luteránsku vieru len preto, aby ošudil kacírov? Hja, to tebe na nos nezavesí! — Potom začal šepkať a rukami ukázal do venca, aby stúlili hlavy k nemu. — Ja viem iste, že zasa prejde k našej spravodlivej viere a že sa čosi stane. Ja len to hovorím, že sa čosi stane.

Všetci zamĺkli na chvíľku, naplnení úžasom nad tým, čo sa stane.

Janček potom začal:

— Veru keby toho nebolo! On je viac hoden ako palatín. Pamätáte sa, aká to bola sláva, keď Turkov vymlátil a keď doviedol zajatých?

Šimek kývol hlavou:

— Nikdy nezabudnem, aká to bola strašná háveď. Len si pomyslieť, že by človeka dostali do rúk! Pre Kristove rany!

Cibuľka sa zasmial.

— Jest tu rečí! Jeho chlapi zlapali kdesi troch či štyroch Turkov, a z toho toľko rečí! Mohol sa hanbiť pre také nič takú parádu vyčíňať. Vidím ich ako dnes, ledva sa vliekli, otrhaní boli na strach, a on za nimi pyšný na koni, ani keby bol najmenej Nové Zámky dobyl.

— Cibuľka, Cibuľka, uvidíš, že ty so svojím táraním zle pochodíš. Povedz mi, ktorý z uhorských pánov sa mu vyrovná? Ktorý sa stará toľko o krajinu ako on? Či nie je Praskovský skoro jediný, ktorý je pri pánu cisárovi dobre zapísaný, a jediný, ktorý i Bethlenovi frčky hádže? — osopil sa na obuvníka Pohánka.

Konôpka s Adamom pri susednom stole nie bez prekvapenia počúvali, aká veličina je Praskovský. Podívali sa jeden druhému do očú a usmiali sa, krútiac hlavami. Adam skoro vybúšil v hlasný posmech, no Konôpka ho zadržal, zašeptajúc mu:

— Mlč! Pojedz, čo máš a choď do komory. Ja ešte chvíľku zostanem; možno niečo vyzviem, čo nám môže byť na osoh.

Adam poslúchol a vytratil sa nebadateľne.

Konôpka sa obrátil chrbtom k mešťanom a oprúc hlavu o dlaň, rozmýšľal. Mešťania mu boli protivní, posudzovali ľudí podľa osohu, ktorý mali z nich. Praskovský dal zaiste každému z nich zarobiť, len Cibuľkovi nie. A taká čeliadka by chcela rozhodovať i v krajinských veciach. Lenže ani páni nie sú lepší. Akým tenunkým prúdikom pretíska sa trochu idealizmu ľudstvom, zaiste ešte tenším ako nitka zlata obrovskými horami. A predsa nevymizne, rušia celým životom. I keď klamú, jeho heslá berú do nečistých úst. Vzdychol a sklonil hlavu hlboko, lebo pocítil žeravú bolesť v srdci, pomysliac na pani Kláru. Veď ona bola tak zlúčená s jeho najjasnejšími citmi a myšlienkami! Prečo ju len opustil a či ozaj nemohol inakšie konať? Zabudol na svoje okolie v hlbokých a trápnych dumách.

Vtom ho ťapol po chrbte najbližšie pri ňom sediaci krajčír Šimek.

— Pán vojak, čože tak vzdycháte? Zapite si s nami.

Konôpka sa strhol a prisadol si bez váhania k susednému stolu. Medzi rozhovorom, ktorý trval dlho do noci, Pohánkovi nabil do hlavy, že by do svojho veľkého obchodu nevyhnutne potreboval pisára, ktorý by všetko zapisoval, čo vydá a prijme. Konôpka si myslel, že za týždeň—dva Adama v jednoduchom vedení kníh vycvičí natoľko, že obstojí v Pohánkovom obchode. A keď bude raz tam, pomôže Boh i ďalej, ak taká bude jeho vôľa.

Konôpka bystro prehliadol celé duševné nastrojenie Pohánkovo; videl, že jediné hýbadlo jeho účinkovania je ziskuchtivosť, a preto mu rozložil, koľko bude zisku, keď bude mať človeka, ktorý povedie jeho značný obchod. Teraz akiste ani nevie, koľko má majetku. Pohánka sa škrabal za ušami a po zajakaní a hmkaní uznal, že veru nevie. Napokon bol za pisára veľmi oduševnený, žiadajúc len toľko, aby nebol pridrahý. Konôpka ho uistil, že nebude viac stáť ako obyčajný tovariš, a Pohánka pristal.