ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rezko kráčali zo dve hodiny, keď červená žiara vychádzajúceho slnka začala prebíjať rozpŕchajúce sa oblaky a sprvu len temno, ale stále jasnejšie osvetľovala dlhé tône stromov a vrchov a celú od rosy čerstvú krajinku, ktorú oživoval svojím šumením a miestami blyskotom svojich vôd náš starý Váh.

Konôpka zastal na vŕšku, na ktorom bola medzi starými lipami kaplnka Panny Márie. Adam si kľakol pred ňu a pomodlil sa skrúšene a vďačne. Konôpka sa rozhliadol po kraji a rozmýšľal, čo ďalej. Bol presvedčený, že ich Praskovský dá prenasledovať, lebo keď nie on, nuž jeho ženské budú celkom zdivené pre ich útek. Bolo temer isté, že ak vyšle za nimi jazdcov, tak to môže urobiť len smerom na Banskú Bystricu, lebo nemal toľko mužstva, že by mohol partie, skladajúce sa aspoň zo štyroch chlapov, rozposlať na všetky strany. Tešil sa, že mal vnuknutie oznámiť svoj príchod do Bystrice Rhédeymu a že zazrel, že Ondrej to dopočul. Vtedy ho to mrzelo, a teraz mu to bolo príhodné, lebo pomýli prípadných prenasledovateľov. Rozumie sa, práve smerom do Bystrice nešli.

Adam sa domodlil a s úctou díval sa na postavu svojho druha, ožiarenú ranným slnkom, neodvážiac sa ho osloviť, dokiaľ on sám priateľsky nekýval naň hlavou. Pristúpil k nemu a chytiac ho za rameno, bozkal ho na plece, zašeptajúc dojatým hlasom:

— Nech vám veľký Boh odplatí, čo ste mne dobrého urobili!

Adam bol dojatý, a to tým väčšmi, lebo dosiaľ vždy bol cítil proti Konôpkovi, ako proti evanjelickému kňazovi, odpor, hoci Konôpka vždy bol oproti nemu vľúdny.

Konôpka rozostrel plášť na suchom mieste pod lipou a sadnúc si naň, vyzval i Adama, aby sa vystrel popri ňom. Zároveň vytiahol skromné potraviny z batôžka.

Adam sa s úctou díval na kňaza a len ťažko sa dal nahovoriť, aby si k nemu prisadol.

— Sadni si, chlapče, a nehnevaj ma.

— Pane, nemôžem si odpustiť, že som hľadel na vás ako na nepriateľa, ako na zlého človeka, ktorý musí prísť do pekla.

— Ako ťa naučili, tak si robil. Dosť zle, že sa neznášame a kántrime jeden druhého, iste nie pre spravodlivé presvedčenie, ale pre ľudskú moc a slávu.

— Nuž ale keď hovoria, že ste vy nie kresťania, že ste vy horší ako mohamedáni? — pýtal sa ostýchavo Adam.

— Jedného Boha a jedného Krista veríme i my evanjelici, i vy katolíci. Celý rozdiel je len v tom, že si vy k Bohu robíte dvor zo svätých, a my máme len Boha a Krista.

— A prečo neveríte vo svätých? Veď svätí žili na svete, a keď pomreli, nuž prišli do neba a môžu nám pomáhať. Veď i tu na svete môže prosiť niekto za mňa u pána, prečo by nemohol na druhom svete? A potom, i tu na svete ja dobrému známemu, ktorého i pán môže rád mať, skorej poviem všetko ako samému pánovi, ktorého sa predsa len väčšmi bojím ako toho známeho. Keď mi kôň okrivie, okúňam sa Pána Boha unúvať, aby mu prišiel pomáhať, ale poprosím svätého Antona alebo Jakuba, aby mu nohu nejako do poriadku uviedli.

Konôpka sa usmial nad naivným dôvodením Adamovým, ktoré jednako len vystihlo príčinu pevnej viery ľudu vo svätých. Pomyslel si, aký nedostatočný dôvod by bol, keby on teraz predniesol, že protestanti, nectiac pápeža, nemôžu ctiť ani ním vyhlásených svätých. Chápal, že Adam ani nevie, že svätých robia pápeži a že je podľa jeho predstavy svätý, kto následkom svätého života túto milosť u Boha našiel, i odvetil mu:

— Synku, keď veríš vo svätých, tak si ver. Táto viera tebe zaiste neuškodí.

Adamovi sa toto správanie sa Konôpkovo veľmi páčilo. Myslel si: „Hm, nevie čo povedať, nuž ma takto odbavil.“

Adam sa cítil nevoľne pri Konôpkovi, preto vyskočil z plášťa a pýtal sa, kam teraz pôjdu. Konôpka odvetil, že on ide do Trnavy, kde má dobrého priateľa. Ak Adam chce s ním ísť, tak ho vezme vďačne so sebou, ale ak sa mu nevidí ta ísť, tak ho nenúti, aby šiel s ním.

Adamovi nemohol milšiu novinu povedať ako tú, že idú do Trnavy. I zvolal, že kde ide on, pôjde s ním, hoci i na koniec sveta. Konôpka sa opäť usmial na oduševnení Adamovom a pozrel naň trochu skúmavo. Chcel čosi podotknúť, keď Adam pokrútil hlavou a priložil dlaň na ústa na znak toho, aby mlčal. Konôpka napäto poslúchal a počul obďaleč šuchot v kroví a dupkanie ľahkých krokov. Vstal i on a s Adamom spolu prezerali medzi rozhrnutými konármi, kto sa blíži v taký na vychádzku neobyčajný čas. Videli, že mladý, asi tridsaťročný sedliak bez klobúka, len v otvorenom kabátci a v nohaviciach, bosý kráčal pomaly hore vŕškom, držiac v ruke malú kapsu a povraz. Keď vyšiel na vŕštek, zastal a obzeral na lipách konáre, chytajúc rukou jeden—druhý, čo silnejší. Adam chcel naň zavolať, ale Konôpka mu kázal mlčať.

Sedliak sa ustálil konečne na jednom z konárov a priviazal naň povraz, na ktorom bol urobil slučku; potom si sadol pod strom a vytiahol z kapsy kus slaniny i chleba a jedol. Keď strovil, čo mal, založil lakte o zohnuté kolená a oprel päste o líca a díval sa na neďalekú, stromovím poprerastanú dedinku a okolo nej sa rozprestierajúcu rovinu, spestrenú skupinami stromov a tu i tu sa lesknúcou stuhou Váhu. Dolu lícami mu tiekli slzy, ktoré zavše zotrel opakom ruky.

Zrazu vstal, hodil sa na kolená a modlil sa skrúšene chvíľu. Keď skončil modlitbu, pokročil k povrázku, vložil hlavu do slučky a zohnúc kolená, spustil sa. Adam mimovoľne pribehol k nemu a prerezal povraz jedným švihnutím noža, sedlial padol so slučkou na zem a zostal kľačať na kolenách; díval sa prekvapene, s roztvorenými očami a ústami na dvoch vojakov pred sebou.

— Čože to zmýšľaš, človeče nešťastný? — zavolal naň Konôpka.

Sedliak vstal, sňal si odrezanú slučku z hrdla, obzeral sa a zahundral:

— Čože vás sem všetci paromi dovliekli? Čo sa pletiete do vecí, do ktorých vás nič?

— Ohohó, keby sme my nie, už by ťa teraz v pekle na ražni otáčali. Ty chumaj! — zavolal naň Konôpka prísne.

Sedliak obzeral povraz na strome a v rukách, či ho bude ešte dosť, keď ho nadviaže. Adam, nelenivý, odviazal povraz zo stromu a držal ho v rukách.

— Nuž ty sa len jednako chceš zmárniť? Čože si to poparatil, keď ti iba smrť pomôže? — pýtal sa ho Konôpka.

— Do toho vás nič, — odvetil sedliak spurne a obrátil sa, chcejúc odísť.

Adam ho na pokyn Konôpkov chytil za ramená.

— Neutekaj, nepustíme ťa, kým nám nepovieš, prečo sa chceš obesiť. My sme dvaja mocní chlapi, poviažeme ťa, odvlečieme do dediny a oddáme tvojej rodine a kňazovi. Tak alebo hovor, alebo ťa poviažeme.

— Daromné je moje hovorenie, vy mi nepomôžete, — odvetil, ale už mäkšie.

— Nemôžeš vedieť. Ja som už mnoho sveta skúsil, viem kadečo poradiť. Hovor! — pobádal ho Konôpka.

— Hovorte, to je veľmi dobrý a múdry človek. Hľa, i mne zaratoval život len tejto noci. Nech ho Pán Boh oslávi! — povzbudzoval ho i Adam.

— Ale ozaj, taký by to bol človek? — pýtal sa sedliak.

— Taký veru, keď vám hovorím.

Sedliakovi akási nádej zasvietila z očí.

— Nešťastie prišlo na mňa. Mám mladú ženu a dvoje detí. Včera som s bratom kresal vo dvore brvná na chliev, keď vošiel pánov veľký poľovný pes a skočil mi na trojročné dievča, ktoré ho ešte kabáčom núkalo, a začal ho trhať. Mal som v ruke topor, zlý mi posvietil, i zaťal som do psiska, že som mu chrbtovú kosť preťal. No a viete, čo je zabiť pánovho poľovného psa? Keď viete, tak uznáte, že mi nič iné nepozostáva, ako sa zmárniť.

— No azda nie. Veď ťa pre psa pán nemôže dať obesiť, — mienil Konôpka.

— Obesiť ma nedá, ale ma zničí s celou rodinou. Nič mu je nie ľahšie ako zachádzať s nami tak, že vyjdeme navnivoč. A keď sa ja zmárnim, možno predsa uľútostí sa nad nevinnou rodinou a dá jej pokoj. Nuž, teraz už viete všetko.

— Ej, veru je to mrcha národ, tí páni, — prisvedčil i Adam.

Konôpka zvolal:

— Čuš!… Nuž a povedz mi, zhováral si sa už s pánom?

— S tým? — hodil sedliak beznádejne rukou. — On mi toho psa nedaruje, ani čo by som popod holé nebo lietal. Najprvšie bude, že ma dá zbiť. A povedzte mi, bili vás už niekedy?

— Nie, — odvetil Konôpka.

— Keď nie, tak mlčte a choďte svojou cestou.

— Nieže tak, nie. Urobte takto: choďte k pánu farárovi a poproste ho, aby šiel s vami. Pán farár ho iste uprosí; veď je azda i váš pán kresťan a nie pohan akýsi, — radil mu Konôpka.

Sedliak len mykol plecom trucovite: — Dajte mi povraz! — i vychytil ho nenazdajky Adamovi z ruky. Adam sa díval na Konôpku, čo má robiť.

Konôpka zmrštil obočie, siahol do vrecka na vnútri kabáta a vyňal z neho meštek, z ktorého vybral dva nové, blýskajúce sa dukáty.

— Ty, tu máš tieto dukáty. Choďte i so ženou i s pánom farárom k pánovi a ponúkni mu ich za toho psa. Možno pristane na to, lebo lepšie mu prijať dukáty ako nič nedostať.

Sedliak chtivo vychytil dukáty Konôpkovi z ruky.

— Dáte mi ich? Ozaj? Možno sa predsa zmiluje za ne. Veď dva dukáty! Pôjdem, pošlem ženu s farárom k nemu. Nech vás Boh požehná a nech vám odplatí stonásobne vašu dobrotu!

I hodil sa na kolená a bozkával nohy Konôpkovi, ktorý ho chytil za plecia a postavil, zvolajúc:

— Aj, ty bedár otrocký! Ber sa už!

Sedliak išiel sprvu pomaly a potom utekal dolu vŕškom a rovinou, až sa stratil v dedine.

Konôpka, smejúc sa, díval sa za ním.

— Vidíš, Adam, tie dukáty sú falošné. To sú obyčajné nemecké medené groše, ktoré som raz na skúšku pozlátil. Ale on, neborák, to nepozná a pôjde k pánovi. No, a čo ako bude, horšie nemôže byť, ako on chcel so sebou urobiť.

— Veď pravda, pravda, ale keď pán pozná, že sú dukáty falošné, nuž sa bude akiste ešte väčšmi hnevať, — podotkol Adam.

— To je tiež pravda. Ale bez dukátov by sa bol predsa len obesil. A pamätaj si, môj milý Adamko, že sa nestáva vždy to najhoršie, čo človek očakáva. V prírode je dobré tak možné ako zlé, a my sme napokon všetci len čiastkami prírody. Vidíš, ani teba nekatujú dnes, ako si sa obával.

— No, veď nie. Lenže mne nepomohla príroda, ale vy, pán kňaz.

Na túto poznámku Konôpka neodvetil, lebo videl, že zachádza na také pole, na ktorom ho Adam nemôže nasledovať.

Ale jeho úmysel pomôcť sedliakovi sa celkom vydaril.

Sedliak — Mišo Bronec — prišiel domov a vyrozprával svojej žene, čo chcel urobil a čo sa pritom stalo. Ukázal jej dva dukáty, ktoré i ona pokladala za dobré. Predpoludním, tak včas, ako to len bolo možné, lebo im neistota ťažila život, vybrali sa na faru a šli s farárom do kaštieľa pánu Volku, majiteľa obce. U pána bol na návšteve jeho sused Šimon Rovniansky so svojou ženou Klárou, ktorá bola velmi pekná, veľmi rozumná a pritom srdečná pani. Toto bolo šťastie Broncovo, lebo do pani Kláry bol každý človek zamilovaný, a samo sebou sa rozumie, ani Aristid Volko netvoril výnimku. A pani Klára chytila Broncovi stranu. Keď prišli do kaštieľa, pán farár nechal Broncovcov stáť vo dvore a sám vošiel dnu hľadať panstvá. Našiel ich v záhrade pri dome sedieť a o dnešných neistých pomeroch rozprávať.

— Amice, priateľ, doviedol som vám tu prosebníkov, za ktorých sa i ja čím najvrelejšie prihováram, — začal starý pán farár, keď bol celú spoločnosť pozdravil.

— To bude akiste Bronec, pre môjho psa, — skočil mu do reči pán Volko. — Darmo sa prihovárate zaň, pán farár. Viete, vo všetkom vám urobím po vôli, ale sú veci — o tom nemôže byť ani reči.

Pani Klára sedela na najpohodlnejšom kresle pod bazičkovým kríkom, ktorého kvety voňali okolo nej, a prevracala pekne viazanú knižku s maľovanými obrázkami. Mala čierne vlasy a ružovú tvár, milé ústa a hovoriace oči, i usmiala sa, pokrútiac hlavou, keď pozrela na pána Volku, ktorý nespúšťal z nej oči.

Pán Volko bol z tých jednoduchých ľudí, ktorí sa vyhovárajú na zásady, keď chcú urobiť alebo hlúposť, alebo surovosť, a to sú ľudia ťažko presvedčiteľní.

Milé ústa pani Kláry zašveholili:

— Ale, ale, pán sused, chcem tých ľudí vidieť, — a pekné oči prosili a sľubovali.

Pán Volko sa spýtal pána farára, kde sú tí ľudia. Treba ich sem doviesť.

Netrvalo dlho a Broncovci stáli pred panstvom sviatočne vyobliekaní. Nevesta držala v ruke v šatôčke zaviazané dva dukáty.

Pani Klára sa dívala na nich; párik sa jej pozdal.

— Bronec, však sa tak voláte, — začala výsluch, — rozpovedzte, ako sa to všetko prihodilo.

Bronec, sprvu neisto hekajúc, rozpovedal, ako pes zvalil jeho dieťa a ako mu zlý posvietil zaťať doň toporom.

— Videl som, že sa zle stalo a že inej pomoci niet, iba aby som sa zmárnil.

Pani Klára vyčítavo pozrela na pána Volku, ktorý sklopil pred prísnym sudcom oči.

— Keď som mal umrieť, vošiel som do komory a odrezal si kus slaniny a chleba, vzal povraz a šiel som.

Pani Klára sa divila, načo mu bola slanina pred smrťou.

— No, pred smrťou mi predsa patrila slanina s chlebom, — bránil sa zadivený Mišo. — Vína s medom nebolo, nuž som si aspoň slaniny a chleba vzal.

Starý pán farár s úsmevom rozprával, že tunajší ľud umierajúcim, ako najväčšiu lahôdku na svete, dáva na cestu — viaticum — vína s medom, aby sa im ľahšie odišlo z tohto údolia náreku a plaču.

— Nuž ty si si vzal slaniny s chlebom? — zasmiala sa pani Klára.

— Áno, a potom som sa rúče obesil. Už mi hučalo v hlave ani veľká voda, keď som zrazu odpadol. Keď som sa zozbieral, videl som pred sebou dvoch vojakov, ktorí ma boli odrezali. Ja som sa s nimi vadil a chcel som sa znova obesiť, ale jeden z nich mi dal dva dukáty, aby som ich pánovi doniesol, možno ich prijme, lebo mu lepšie niečo dostať za psa ako nič. — Pán Volko krútil odmietavo hlavou. — Nuž keď som mal dva dukáty, nemohol som sa už obesiť, lebo by mi ich potom hocikto bol mohol ukradnúť.

Pani Klárine ústa sa milo usmievali a jej pekné oči prosili a sľubovali, keď pozerali na pána Volku.

— No, akože, pán Aristid, pristaneme na dva dukáty?

Volko potriasol hlavou a akoby urazeným hlasom zvolal:

— Čo je to dva dukáty za takého psa! Veď sa Buro sám oddal do diviaka a zastavil ho. Ani reči o tom! Veď je to nič, pani Klára.

Hovoriace oči pani Kláry zmenili sa podivne.

— Ach, to je nič! Myslíte? Tak dobre, teda nič.

Celá vec ju prestala zaujímať. Zas vzala knižku do ruky a prevracala v nej listy.

— Šimon, poďme domov! — zavolala zrazu na svojho muža, zhovárajúceho sa s kňazom.

Muž sa obrátil k nej, pretrhnúc rozprávajúceho farára.

— Dobre, dobre, zlato moje, už ideme.

Pán Volko sa zamračil.

— Ale to mi predsa nemôžete urobiť. Prišli ste aspoň na dva—tri dni, a teraz, sotva ste tu deň, už chcete odísť!

Pani Klára, trochu spievajúc a hľadiac doďaleka, povedala:

— Chorá som. Potrebujem svoju starú Katu. Poďme! — a zasa pozrela na pána Volku vyčítavými očami.

— Drahá Klára, všetko vám urobím po vôli, len mi nechoďte ešte preč, — prosil ju úplne obmäkčený pán Aristid so zloženými rukami.

— Pristanete na dva dukáty? — pýtala sa, vstávajúc z kresla.

— Pristanem na všetko, len zostaňte.

Pani Klára vzala od Broncovej dva dukáty do svojich mäkkých pačiek a pozerala ich. Poškrabala jeden nechtíkom a zlatá blanka zišla z neho. Zasmiala sa.

— Hahaha, to bol figliar ten vojak! Dukáty sú falošné!

Pozrela zvedavo na Volku.

— Falošné? — zvolal pán Volko.

— Dukáty sú falošné, bože—prebože, čo to bude s nami?! — zľakol sa Mišo.

— Ukážte mi ich! — pýtal pán Volko.

Pani Klára jednou hladuškou rukou chytila jeho a druhou vložila dukáty do dlane, dívajúc sa mu svojimi, ach, toľko—toľko sľubujúcimi očami do jeho prosiacich.

Pán Volko vzal dukáty; ruky sa mu triasli a oči nevideli falošnosť dukátov, ale oči krásnej panej, a pristal, nemysliac na falošnosť jedných, keď mu hlavu prevracala falošnosť tých druhých.

Pani Klára mu vzala dukáty a dala ich neveste nazad.

— Tu máte, vezmite si, to sú len nemecké pozlátené turáčiky. Pán vám odpúšťa všetko, len sa odteraz dobre držte.

Pán Volko nespustil oči z pani Kláry.

— Áno, odpúšťam vám všetko, len sa odteraz dobre držte, — hovoril, ako keby odriekal prísahu za pani Klárou.

Starý farár s dlhými, šedivými vlasmi sa vľúdne usmieval na pani Kláru, prikyvujúc jej hlavou.

— Poďakujte sa panej, deti moje, poďakujte! — zavolal Mišovi a jeho žene.

Broncovci prikročili k pani Kláre a bozkávali jej šaty, ruky. Keď odchádzali, obrátili sa i k pánovi a ďakovali mu.

Cestou Mišo klial na vojaka, že je špatný podvodník a cigáň, že ho tak mrzko oklamal.

— Čože také vojačisko, to ti nemá bázne božej! — dotvrdila jeho žena.

Pani Klára sa potom vše milo usmiala pánu Volkovi a sľubujúc, pozerala naň. Ale ktože sa vyzná v milom ženskom úsmeve a kto veril, bez sklamania, i pred stá rokmi sľubujúcemu pohľadu? Dcéry Evine boli vždy vrtké, ako na slnci sa ihrajúce jašteričky v blyskotnom ubzíknutí, keď im Venuša nepodlamovala kolienka. A na akej nohe stál s Venušou, priateľkou zamilovaných, pán Volko, ktože to vie?